Neberme to blogovanie tak tragicky

od | 28. 05. 2021 | Blogosféra | 2 komentáre

„Povedať o sebe, že som bloger, ale vlastne nemáte blog, hmm, tak ja neviem…“ bolo mi raz vytmavené komentárom na Facebooku. Ďakujem zaň, aspoň ma podnietil na už existujúcom webe s vami zdieľať dojmy z opakujúcich sa skreslených predstáv o fungovaní blogera. A čo myslíte, ako nám uškodil trend influencer marketingu?

*

Doba online kurzov priniesla so sebou jeden neduh: Ľudia, ktorí si prečítajú e-book, či absolvujú jediný online kurz, nadobudnú o sebe domnienku, že nad ich expertízu niet. Tiež nerozumiete, kde sa ten pocit istoty v ľuďoch berie? Ako protipól k tomuto javu sa ja, naopak, cítim, že sa mám stále čo učiť. Stále sa mi v myšlienkach vynára obraz toho, čo všetko ešte neviem, a ako nízko vlastne som. Poznáte to? A stáva sa vám, že si klepete o čelo, keď následne narazíte na nákazlivo sa šíriacu teóriu, o ktorej viete, že je to nonsens? Mne sa to v poslednom roku stáva práve v súvislosti s blogovaním. Ako jed sa na nete šíria bludy, ktoré vás môžu odradiť vôbec začať s písaním na vlastnú päsť webstránku. Preto, ak blogujete alebo máte v pláne začať, budem v dnešnom článku toto slovo skloňovať častejšie, a trochu vás snáď povzbudím.

Sme blogeri, ak začíname na novej doméne?

Píšem rada. Nezávisle od životnej situácie, vždy sa k tomu vrátim. Lenže čas ubieha, človek dospieva, čosi sa prihodí a ani neviete ako, váš koníček stiahne pád, a vzkriesi sa nevedno kedy. Ak na sebe pozorujete aspoň malú dávku pedantnosti, asi ma pochopíte, keď poviem, že po istom čase som svoju tvorbu prestala považovať za reprezentatívnu – musela som blog jednoducho zrušiť. Nejeden. Od mojich 12-tich bolo takýchto „stránok“ niekoľko, ktoré svoj vývoj v mojich očiach nezvládli a padli za vlasť. Do toho som dostala lekciu, ktorá ma takmer stála život, čo moje zdravé fungovanie stoplo prakticky na celý rok. Ďalší rok mi trvalo dať tento blog vôbec do obehu, a teraz som tu.

Nepoznám nikoho, kto bloguje takto dlho a za tie roky jediný raz nezmenil doménu, či nepotreboval od písania dlhšiu prestávku. Všetci najprv testovali rôzne platformy, skúšali čo funguje a nefunguje, zakladali a deaktivovali svoje chabé pokusy o prvé stránky. Prešiel nejaký čas, kým konečne dospeli na projekt, do ktorého vkladajú dôveru.

Totiž, nedávno som bola zapojená do celkom šťavnatej diskusie o tom, ako si vôbec dovolím nazývať sa blogerkou, keď vlastne… nemám blog. Údajne. Onen jedinec netušil, koľko prebdených nocí ma zrovna vtedy stál práve tento. Samozrejme, že som ho nechala pre verejnosť neviditeľný, kto by púšťal do sveta niečo nedokončené? Tu sa pomaly dostávam ku filozofickej otázke, kedy si ľudia uvedomia, že za všetkým viditeľným je vykonané mnoho neviditeľného? Týka sa to akejkoľvek oblasti. Keď už sme však pri weboch, nestojí za nimi predsa iba samotné písanie, ale aj mnoho hodín strávených nad šablónou, definovaním personal brandu a sem-tam sa vyskytne aj technický problém. Nikto vám nestojí za chrbtom, na všetko hľadáte riešenia sami. Áno, Google existuje, najprv však treba mať šajnu o tom, čo vôbec hľadať. So zastaralými tutoriálmi beztak nepohnem a niekedy je nutné improvizovať. Plus nepoužívam fotobanky, teda minimálne dva mesiace mi trvalo zhotoviť výstižné fotky pre každú rubriku. Všetko si vynásobme rovnakou mierou práce pre zobrazovanie na telefónoch a tabletoch. Fakt si niekto (dokonca marketérka) myslí, že web sa zázračne spustí sám, a stačí naň len písať články?

Podľa tejto logiky – zmrzlinár sa nemôže mimo letnej sezóny nazývať zmrzlinárom? Hudobník po päťročnej pauze už nie je hudobníkom? Hokejista nie je hokejistom, keď zrovna nehrá zápas? Prechádzame si rôznymi obdobiami, nedá sa robiť to isté vkuse. Podstatné je, že svoju oblasť záujmu dobre poznáte, a v období neaktivity sledujete jej vývoj v spoločnosti.

Malá rada: Ak vás od písania na internety odradia rýpali, zrejme poháňaní filozofiou „verím len tomu, čo vidím“, vedzte, že aj keby ste im poslali desiatky dôkazov o opaku, oni budú stále presvedčení o svojej neomylnej pravde. Keďže tento typ človeka nie je váš cieľový čitateľ, akákoľvek komunikácia s ním je stratený čas a vaše pochyby o sebe taktiež.

Sme blogeri, ak nepíšeme pre The NY Times?

Vrátila by som časy, keď sme to písanie brali s akýmsi väčším nadhľadom a ľahkosťou. Dobre, zrovna ja som ten typ človeka, na ktorého neplatí „radšej nedokonalo ako vôbec“. Všetko musím dotiahnuť do tip-top konca. Napriek tomu, v písaní článkov si chcem zachovať istú dávku slobody a nepísať ich podľa nejakého otrepaného vzorca pre úspešné texty. Nepotrebujem o sebe vytvárať ilúziu internetového odborníka. Preto „len“ píšem, nemám tu pre vás žiadnu certifikovanú online príručku na krajec chleba s maslom, a ak už vám mám niekedy nejako pomôcť, tak to musí stáť za to.

Virtuálne cesty mi však skrížila ďalšia debata, kde som len chcela poradiť začínajúcej blogerke. Skočil do toho pán, ktorý evidentne hobby blogovanie nesleduje, a spomedzi niektorých jeho odpovedí vo mne najviac zarezonovala jedna, v takomto duchu: „Nepíšte hlúposti a radšej sa pozrite, ako to robia top svetoví blogeri ako My Copyblogger alebo Huffington Post.“

Uf, ďakujeme za užitočnú radu. Konečne vieme, že ak nie sme zakladateľmi mediálneho giganta a nemáme pod sebou desiatky redaktorov, tak sme na dve veci. Čo ak ale nie každý po tom túži? Je dobré, keď sa veci posúvajú dopredu, no je k tomu nutné rúbať tak vysoko a zrovnávať jablká s hruškami? Navyše, je úplne mimo porovnávať dve rozličné cieľové skupiny čitateľov, ktoré majú ku sebe asi tak blízko ako ja ku kolektívnemu športu. A čo si budeme hovoriť, ja osobne chladné prostredie veľkého média na svojej stránke ani nechcem.

Ľudia dnes všeobecne majú od druhých ohromne vysoké a nerealistické očakávania. Nečudujem sa, koľkým to dokáže raz-dva zamávať so sebavedomím. Nikto sa nenarodil so superschopnosťami. Jeden z mojich prvých pokusov o vlastnú stránku, keď som mala asi trinásť, vyzeral napríklad takto:

jedna z mojich starých šablón s úplne dokonalým kontrastom

Úžasne vyladené farbičky a obrázok podliehajúci copyrightu, debilná emo gramatika (aspoň, že som nepísala w namiesto v)… čo vám poviem, webmasterka jak cyp. Alebo inak, vtedy sa tomu hovorilo aj webmiss/blogmiss. Čudujem sa, že tie Pilcherovky aj niekto čítal, mne je z toho spätne celkom nevoľno. Ono to ale naozaj čítané bolo, podobne ako aj na iných blogoch. Tým sa chcem dostať k skutočnosti, že aj keď sme každý chceli mať super „webstránku“, zaujímali nás aj ostatní, podporovali sme sa navzájom a vznikali kamarátstva, ktoré vydržali niekoľko rokov, v niektorých prípadoch až dodnes. Niektorí by si možno povýšenecky povzdychli, že to stálo za starú belu. Ja zastávam myšlienku, že miesta na internete je dosť pre každého s dobrými úmyslami, a začať sa nejako musí. Stále myslím, že je to nevinnejšie než dnešný toxický obsah na TikToku alebo Instagrame. Nehádžem všetky profily do jedného vreca, no isto sa zhodneme, že určitý typ obsahu na sieťach má dnes závratný dopad na psychiku mladých ľudí. Sranda. Kedysi sme sa utiekali na internet, pretože to bolo milé miesto plné hier a videí zvieratiek. Dnes sa ho snažíme čo najviac obmedziť, pretože sa na nás z každej strany valia ideály krásy, falošné životy a nenávisť. Ale pozrite na ten hudobný vkus! Nečakala by som od seba, že už z tohto obdobia, pekne červené na ešte červenšom, si od seba prečítam nejakú zmienku o Strokes. 😀

Malá rada: Klásť na seba vysoké nároky môže byť do určitej, nie prehnanej miery poháňajúce. Nie však, ak tým poháňacím motorom majú byť nároky spoločnosti! Vývoj záľuby, nevynímajúc blogovania, potrebuje čas. Najprv sa musíte vypísať, aby ste spozorovali, o čom sa vám píše najlepšie a aký spôsob vyjadrovania je ten váš. Predsudky a hádzanie do škatuľky nech vás nedonútia skončiť. A pamätajte, že niekedy aj blog s dokonalou propagáciou, SEO a e-mailingom ostane zapadnutý prachom, ak autor vidí len svoj rast, v každom vidí konkurenciu, a nesnaží sa miesto toho ostatných podporiť.

Máme vôbec nejakú hodnotu, ak… sme len blogeri?

Nakoniec opačný extrém. So vznikom tzv. influencerov sa stretávam nielen s očakávaniami vysokými, ale naopak – keď niekomu poviete o vašej záľube, automaticky nadvihne kútikom a nároky na vás mu klesnú na číslo nula. Som celkom sklamaná, do akých sračiek sa to vyvíja. Keď som sa už tešila, že blogerom sa konečne začalo dostávať o štipku viac rešpektu, padlo to zase do pekiel s nárastom influencer marketingu.

Na tom by nebolo nič zlé, ak by sa poctivosť a istá nevinnosť udržala, no niektorí zlatokopi a zlatokopky v tejto činnosti spozorovali mašinku na takmer pasívny príjem. Dôvod blogovania sa tak veľmi skoro stali hlavne platené partnerstvá s firmami a niečo ako budovanie vzťahu s čitateľmi sa vytratilo do atmosféry. Ako protiklad k tomu, aj firmy si začali na tvorcov brúsiť zúbky a uvideli v nich potenciál na lacnú reklamu.

Iste, keby sa to dalo pomyselne vyfiltrovať ako falošných kamarátov v reálnom živote – v poriadku. Tieto typy „tvorcov“ nám však vybudovali extra zlú povesť u ľudí, ktorí nezávislých autorov nesledujú. Vo všeobecnosti influencera chápeme asi najmä ako niekoho, kto pôsobí na Instagrame, pridáva tam každý deň svoje selfiečka, a každý deň tiež napíše pátos na nejaký produkt, že je to jeho životný miláčik. Ale haló, to je stále len jedna skupina influencerov, okrem nich sa minimálne na Slovensku dá nájsť aj niekoľko zaujímavých prispievateľov, s úprimným záujmom o nejakú konkrétnu záľubu a o svojich čitateľov. (Nie úplne asi fandím slovu sledovateľ, nezdá sa vám tiež povýšenecké?) Ak sa nájde propagácia na takomto profile či blogu, vždy to sedí jeho kontextu. A keďže, bohužiaľ, ak pojem influencer máme chápať stále najmä vo všeobecnosti (teda ktokoľvek, kto na internet pridáva obsah, a automaticky sa tak stáva mienkotvorcom), patríme do tejto škatuľky všetci, čo sa akokoľvek prezentujeme. Nemám dojem, že by tá toxickejšia časť tvorcov nejako narúšala existenciu tých čestnejších. Mrzí ma len, že – ako sa hovorí – najhlučnejších je najviac počuť, a práve vďaka nim sa nálepka darmožráčov, ktorí nevedia pohnúť prstom ušla všetkým bez rozdielu. Ale koniec koncov, tak je to asi so všetkým, musíme s tým skrátka iba pracovať.

Malá rada: Prijmite túto skutočnosť ako rovnováhu, bez ktorej by ste nemali takú šancu zaprieť sa a dokázať svoju „čistotu“. Všetko nie je vždy na ružiach ustlané, a mrzuté situácie nás môžu svojim spôsobom o to viac posilniť. Predsudky zabolia každého citlivejšie založeného človeka, nie sme stroje, máme aj emócie. Keby ste sa tým však nechali strhnúť, v konečnom dôsledku by ste neurobili vôbec nič. Píšte, píšte, píšte! Nie ste „len“ blogeri – pilujete správny slovosled, striehnete si gramatiku a pravopis, nadobúdate skúsenosť s tvorbou stránky, viac či menej prichádzate do kontaktu s marketingom. Posilní sa vaša komunikačná zručnosť a empatia. Čo sakra je na blogovaní zlé? Jasné, že máte hodnotu!

Je toho viac, čo ma ohľadom blogovania škrie. Niekedy nabudúce by sme sa mohli viac povenovať napríklad tomu, prečo považujem za nezmysel mať blog iba za chabý marketingový nástroj, alebo prečo mi nefungovalo určenie si „avatara“ ako cieľovú skupinu čitateľov, a ako som s tým nakoniec naložila. Zatiaľ sa môžete pridať do celkom novej centrály Blog:apollo, kde si môžeme o blogovaní viac pokecať, pozdieľam vám tam nejaké aktivitky v súvislosti s rozvojom vášho blogu (alebo len tak, na zabitie času), budete sa tam môcť poradiť v prípade nejakého problému, prípadne dať feedback ostatným blogerom. Zatiaľ, nech vám to píše!

2 komentáre

  1. Executor

    Hah, popravde som asi až tak mimo mainstreamu, že ma zamieňanie blogerov s influencermi nikdy netrápilo. Skrátka som si tvoril svoje a všetky tie „moderné výmysly“ šli mimo mňa. Vlastne už od počiatku som bol ochotný sa púšťať aj do zložitých prác, aké by sa nechcelo každému a tak to stálo na pevnom zámere. Zároveň ale chápem toho prvého kritika. Je to preto, že aj môj kamarát tvrdil, že chce vyvíjať videohry a v praxi pre to nič nerobil. Iný známy na neho zareagoval presne s tým, aby mu ukázal nejaký koncept alebo plán, pretože inak to považuje za reči. A pri tom kamarátovi aj mal pravdu, pretože on len fantazíroval.
    Každopádne tu existuje jedno spojenie, aké nevidno hneď na prvý pohľad – tvorenie prác ako spôsob, ako po sebe niečo zanechať. To súvisí s tým rizikom úmrtia, keďže človek nikdy nevie, kedy si to po neho príde. Práve táto motivácia u mňa fungovala niekedy na počiatku blogovania, pričom postupne ustúpila, dokonca som na ňu na niekoľko rokov zabudol.
    Dúfam, že Tvojej FB skupine sa bude dariť! Zároveň si myslím, že sa takéto skupiny veľmi často zvrhávajú a teda si to bude vyžadovať dobré vedenie, aby si z toho vytvorila niečo prosperujúce.

    Odpovedať
    • Rowena

      Trochu neskôr, ale predsa. 🙂 Tiež mi to bolo donedávna jedno, ale začalo mi celkom dosť prekážať, keď napr. človek čelí otázke „čo robíš vo voľnom čase“, povieš, že ťa baví napríklad písať články na svoj blog, a onálepkujú ťa práve tí ľudia – „ježiš ty si ten influencer“, čo v konečnom dôsledku ani nemusí byť pravda.
      K tým videohrám, iste, v takom prípade je kritika opodstatnená, vlastne mi nenapadlo sa na to pozerať z tohto uhla. Zároveň je celkom škoda, že to chalan nechal tak.
      Úplne sa stotožňujem s prístupom, kt. opisuješ v poslednom odstavci, pre mňa je toto v každom ohľade jedna z najsilnejších motivácií, aj keď tiež je to občas trochu prchavé, napríklad teraz, keď sa písaniu moc nestíham venovať.
      A ďakujem! Popravde som dlho rozmýšľala, či to takto rozdeľovať, alebo proste všetok obsah, aj blogerský, vkladať na FB stránku. Prišlo mi prehľadnejšie rozdeliť to, ale keďže nie som dobrý marketér, ktorý by vedel/mal potrebu verbovať k sebe ľudí, zatiaľ sa mi to neosvedčuje. 😀

      Odpovedať

Priestor na diskusiu

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Všetky články