Portrét je odjakživa jedným z najmilovanejších motívov umelcov. Aký sa s tým však spája háčik, a na čo musíme ešte pred jeho vznikom myslieť? Rozložiť stojan, vyložiť farby, už len nájsť fotografiu a začať… Hmm, ani nie. Stopnime to pri tej fotografii. Prečo?

Ako človek, ktorého život sa točí okolo blogovania, som si zvykla na to, že si musím dať pozor, aké obrázky ku textu priložím. Obvykle mi to už nerobí veľké ťažkosti. Snažím sa nepoužívať „vygooglené“ fotografie. Zatiaľ sa mi darí fotiť si všetko sama, i keď to nie je vždy pohodlné riešenie. (Snáď mi odpustíte, že v tomto článku ich bude aj preto menej.) Tým sa riadim automaticky aj v prípade maľovania, keď potrebujem predlohu. Jeden tuhý zimný večer som sa však nad tým zamyslela hlbšie: Je to v pohode, keď vidím, že sa niekto živí tvorbou umenia podľa predlohy, ktorú nezhotovil? Platí táto etika okrem digitálneho prostredia aj v umeleckom prostredí? Svedomie mi našepkávalo, že to bude asi dosť podobné, ale rozhodla som sa toho vypátrať ohľadom copyrightu viac. Myslím, že objektívny obrázok mám už utvorený, tak sa do toho môžeme ponoriť.

Najskôr trochu teórie

Čo copyright znamená v digitálnom svete a ako sa to spája s umením?

Autorské právo vám vzniká v momente, akonáhle zhotovíte vaše dielo. Nemusíte si ho nikde registrovať (zíde sa to len v prípade súdneho sporu). Skrátka platí. Vy napíšete článok, text piesne, zložíte hudbu, namaľujete/nakreslíte obraz, urobíte fotografiu… a nikto nie je oprávnený bez vášho dovolenia použiť čo i len náznak tohto vášho diela.

Poďme teda na tie fotky. Autorské právo fotografovi automaticky vzniká, keď stlačí spúšť. Znamená to, že kdekoľvek na nete ju zverejní, aj keď je pre nás ľahko dohľadateľná, stále ju nesmieme iba tak stiahnuť a použiť na ľubovoľné účely. Nie my, ale fotograf rozhoduje o tom, ako sa s jeho portfóliom môže zaobchádzať. Minimálne v zahraničí tiež celebrita podpisuje kontrakt, že dáva povolenie fotografovi použiť tieto fotografie s jej osobou na uvedené účely (napr. do novín, magazínov, na webové stránky). A tu sa dostávame k jadru problému. My sme s fotografom nepodpísali nič. Netýka sa to len portrétov. Stiahnutie a spracovanie akejkoľvek fotky bez dovolenia jej autora je bez preháňania krádež. Na spracovanie fotky potrebujeme najprv zistiť, aká je k nej pridelená licencia.

Na aké typy licencií môžete natrafiť?

Existujú rôzne spôsoby použitia fotografie. Určite sa s nimi stretnete vo fotobankách. Pri danej fotke musíme rešpektovať rozhodnutie fotografa pre tú-ktorú licenciu a dodržať presne to, čím sa vymedzuje.

Public domain

Fotky pod touto licenciou sú voľne šíriteľné, a môžete ich slobodne využívať na to, čo potrebujete, upravovať ich, aj na komerčné účely. Nie je potrebné uvádzať pri nich zdroj. Public domain je istota, s ktorou sa nedostanete do problémov.

Royalty-free

Tieto fotky môžete tiež použiť na ľubovoľné účely (aj komerčné), ale až po tom, čo webstránke zaplatíte poplatok. Píše sa, že jednorazový, teda za jeden obrázok, ale väčšinou sa stretávam s royalty-free stránkami, kde je poplatok mesačný, za celú databázu. Takto funguje práve Shutterstock. Poplatok je istota, že dostanete naozaj kvalitnú, tip-top fotku.

Potom však poznáme aj Creative Commons, čo je nezisková organizácia, ktorá vznikla za účelom, aby si tvorca mal možnosť vybrať z viacerých licencií ku svojmu dielu okrem klasiky all rights reserved. Ak fotograf poskytuje licenciu podľa CC, musíte si zistiť, ktorá to je a akými pravidlami sa vymedzuje. Na oficiálnej stránke si ich môžete naštudovať, ale popíšem vám ich aj tu.

CC0 (Creative Commons Zero)

Táto licencia je ekvivalentom public domain. Ak nejaká fotka spadá pod CC0, znamená to, že fotograf sa vzdal svojich autorských práv v prospech spoločnosti, a zverejnil svoju fotku na voľné šírenie za akýmkoľvek účelom, aj bez uvedenia zdroja. Ten zdroj je však vždy akousi zásadou slušnosti, a ja ho uvádzam za každých okolností (okrem Instagramu, kde nie je priestor na linky, a tvorba tam aj tak rýchlo zapadne). Autorovi tým vyjadrujeme rešpekt, a určite ho to poteší.

CC BY (CC Attribution)

Ak je fotka označená takto, môžete ju šíriť, upravovať a komerčne využívať, rovnako ako tú pod CC0. S tým rozdielom, že pod touto licenciou autor už povinne vyžaduje, aby ste na neho uviedli zdroj.

CC BY-SA (CC Attribution-ShareAlike)

Platí to, čo pri CC BY – fotku môžete úplne ľubovoľne (aj komerčne) využívať, s tým, že uvediete zdroj na autora. Tu sa však pridáva povinnosť informovať o každej zmene, ktorú ste na fotke vykonali. Táto licencia sa ale prideľuje väčšinou písanému slovu. Používa ju napr. Wikipedia, aby každý mal možnosť vidieť, aké zmeny sa vykonali v texte. Potom sa rovnako prideľuje licencia novej, upravenej verzii.

CC BY-NC (CC Attribution-NonCommercial)

Platí zase to, čo pri CC BY, teda šírenie, úprava a ľubovoľné použitie, s povinným uvedením zdroja. Namiesto uvedenia informácií o zmene sa tu ale mení pravidlo na nekomerčné použitie. Pozor, fotku pod CC BY-NC už teda nemôžete použiť za účelom predaja vášho hotového diela.

CC BY-NC-SA (CC Attribution-NonCommercial-ShareAlike)

Platí to isté, čo pri CC BY-NC. Voľné použitie s uvedením zdroja, na nekomerčné účely, a pridáva sa aj pravidlo o uvádzaní vykonaných zmien (a obnovení licencie na takúto, vynovenú verziu). Znova – fotka nevhodná na účel zisku z vášho diela.

CC BY-ND (CC Attribution-NoDerivs)

Fotku môžete voľne šíriť s uvedením zdroja, aj na komerčné účely. Nemôžete ju však nijako upravovať. Fotka je teda úplne nevhodná na to, aby ste ju použili ako predlohu pre vašu tvorbu. Skôr je možné ju použiť napríklad do článku.

CC BY-NC-ND (CC Attribution-NonCommercial-NonDerivs)

Najprísnejšia licencia spomedzi všetkých. Fotka môže byť šírená (znovu skôr v článkoch), ale za podmienok, že: uvediete zdroj, budete ju šíriť len na nekomerčné účely a budete rešpektovať zákaz akýchkoľvek úprav na fotke. Tu ani nepremýšľajme nad jej využitím pre naše výtvarné dielo. Problém je, že ak sú fotografie slávnych osobností licencované Creative Commons, s najväčšou pravdepodobnosťou majú pridelenú práve CC BY-NC-ND. A to znamená čo? Že všetky tie celebritné portréty, ktoré sú ponúkané na predaj, by sa v portfóliu výtvarníkov nemali absolútne vyskytovať! Vlastne je otázne, či by sa v ňom mali vyskytovať celkovo, keďže sú zakázané aj úpravy. Ale povedzme, že prezentácia aspoň nekomerčne je s privretými obomi očami ľudský kompromis. Napríklad práve na Instagrame, alebo v mojom prípade na edukatívne účely, v článkoch.

Prečo mám na to vôbec myslieť? Naozaj sa ma to týka?

Dodržiavanie autorského práva sa očakáva od všetkých. Od nás tvorcov nevynímajúc. Poviem to na rovinu: často sa stretávam s tým, že si umelci myslia, že majú slobodné právo na všetko – pretože sú kreatívni a to sa má oceniť. Veď chceme len tvoriť, nie? Priznám sa, ťažko sa mi to píše, pretože viem, že ťažko sa to aj číta. Ale musím nás trochu uzemniť. My, v roli umelca, nie sme o nič viac „nadľudia“ ako ostatní, ktorí si fotku museli možno najskôr kúpiť. Ja viem… je to bolestivé. No táto bolesť ubližuje iba nášmu egu. Práve to musíme v tomto prípade potlačiť.

Teraz niečo zo života

Fotograf je umelec, rovnako ako my

Možno vám doteraz nenapadlo uvažovať nad tým takto, z opačného uhla, no skúste sa vcítiť do role fotografa. Predstavte si, čo to pre neho znamená, keď vplyvné osobnosti vkladajú dôveru do jeho schopností. Koľko práce ho to muselo stáť, kým sa vyprofiloval na niekoho dvorného fotografa. Aké privilégium to pre neho musí byť!

Dnes si rozprávame o portrétoch, ale týka sa to v podstate akéhokoľvek zamerania. Fotky divých zvierat, opustených miest, kvetín… Sama sa snažím zdokonaľovať vo fotení, síce len amatérskom – s použitím mobilu. Nie je to jednoduché. Vystihnúť kompozíciu, lichotivý uhol, silu prítomného okamžiku a výsledok dýchajúci životom. Dokonca niekedy sa prv vymyslí samotný príbeh, cieľ, a až tomu sa prispôsobí hľadanie správneho prostredia a rekvizít.

Zrovna som si spomenula na jedného úžasného slovenského astrofotografa – Tomáša Slovinského. Posúďte sami, podľa mňa je to krásna práca. Na to, aby sa mu podarilo odfotiť vesmírne úkazy autenticky, plánuje svoje snímky aj mesiac alebo dlhšie. Zisťuje info o počasí, študuje si prítomnosť rôznych javov na oblohe, postavenie planét, súhvezdia, hmloviny, fázy Mesiaca, či dokonca pravdepodobnosť výskytu polárnej žiary. Tiež musí presne poznať lokality s čistou oblohou, bez svetelného smogu. Potom, samozrejme, aj fyzicky sa tam dostať. A to všetko „iba“ preto, aby verne zachytil astronomické divadlo.

No a potom – uveďme si názorný príklad – „nabehnem“ ja = tvorca, umelec, alebo ako chcete, a fotku p. Slovinskému proste len tak vezmem. Bez jeho vedomia ju stiahnem a použijem, lebo si chcem namaľovať vesmírnu scenériu (alebo spomínaný portrét celebrity). Ehm, a hotový obraz následne vystavovať… a predať. Presne v tom je pes zakopaný: takýto počin by bol z mojej strany voči autorovi neúctivý. Bez preháňania.

Podobná príhoda sa ale skutočne stala. Narazila som na diskusné fórum, kde sa istý fotograf opýtal, čo má robiť, keď – a teraz sa podržte – vedenie mesta si „požičalo“ jeho fotografiu. Bez jeho súhlasu ju použili na reklamné účely. Toto je učebnicový príklad plagiátorstva. Fakt sa to nerobí. Ale pritom vlastne… robí. A vo veľkom.

Nebudem to skrývať… hnevá ma, že sa to deje. Ani si neuvedomujeme, ako tým degradujeme povolanie fotografa. Keď niečo chceme, zakaždým o to najskôr poprosíme. Hudba je tiež licencovaná a vieme, že ju nesmieme použiť napr. ako podmaz do videa na YouTube. Hľadáme alternatívy. Avšak pri googlení obrázkov ľudia zvyčajne mávnu rukou: „Veď je to iba fotka.“

„Aj tak to píšeš iba preto, že závidíš.“

Poznáte to, slovenská klasika. Radšej ju niektorým vyhovorím hneď teraz. Stále tvrdím, že závisťou sa oháňajú len ľudia, ktorí sa cítia sami sebou neistí. Na kritiku je niekedy dôvod. Rozhodla som sa tento článok napísať preto, aby som pomohla umelcom nazrieť do zákutí, kam ich myseľ ešte možno nestihla zablúdiť. Chcem, aby sa týmto vlastne posunuli vo svojej tvorbe ďalej. Človek sa stále učí, chyby robíme všetci – niekto také, niekto onaké.

Viem napočítať množstvo príkladov, kedy sa Slovákom tento prístup „iba fotka“ vrátil v podobe mastnej pokuty. Dnes nie je problém s pomocou technológií veľmi rýchlo sa dopátrať, kde všade sa moja fotka nachádza.

Morálny dopad kopírovania

Keď sa nad tým zamyslím… Keby nám niekto ukradol čo i len profilovú fotku, bili by sme sa za ňu dovtedy, kým by ju daná osoba neodstránila. Zúria v nás všetky emócie. Našli sme sa niekde, kde sme nechceli. Ako si toto mohol ku mne dovoliť?!

Ale pritom my urobíme to isté. V prípade umenia je to porovnateľné. Áno, my to myslíme dobre, ale stále je to založené na totožnom princípe: Vzala som som si fotku, na ktorú nemám povolenie a mám jasný plán, použiť ju na komerčné účely.

My, umelecké duše, si hovoríme, že chceme predsa len vzdať niekomu poctu – tým, že ho namaľujeme. Niekto si obraz vystaví v spálni, a bude mu robiť navždy radosť. Ale to je len náš dobrý zámer, celkom naivný. Lebo keby takáto modelová situácia bola povolená, mohlo by sa stať aj to, že si niekto „požičia“ fotku vašej tváre, a potom sa prekvapení zbadáte na billboarde pred kruháčom, s akciou na kosačku. 🙂

Copyright sa asi zdá byť zbytočná oštara, ale má vo svete svoje opodstatnenie. To, o čom tu dnes hovoríme, stručne by sa dalo zhrnúť doslova ako zarábanie na cudzej tvári alebo na cudzej tvorbe. Takto, keď sme si to napísali čierne na bielom, asi nemusím dopĺňať, že je to neetické.

Možný protiargument 1: „Starí majstri predsa maľovali prevažne portréty. Prečo nemôžem aj ja?“

To je pravda. Zásadný rozdiel je však v tom, že za starých čias nemali internet. Predstavte si teraz takého Rembrandta, ako si googlil Shutterstock. 🙂 Majstri umelci maľovali živé modely. Iným spôsobom to nebolo možné. Tieto osoby súhlasili s tým, že sa stanú predlohou. Vedeli o tom, a podieľali sa na tom dobrovoľne.

V podstate platí aj dnes, že živá tvár či figúra je spoľahlivý spôsob, ako sa naučiť maľovať. Avšak, keďže svet sa vďaka internetu zmenšil, máme možnosť potešiť aj osoby vzdialené na kilometre ďaleko. To je skvelé! Ja som naozaj vďačná za možnosti dnešnej doby, pretože ako introvertovi je mi predsa len tvorenie podľa fotografie pohodlnejšie. Ibaže, keď maľujeme niekoho na zákazku, sám nám tú predlohu poskytne. Zvyčajne ju sám (alebo niekto blízky) aj odfotil. Je to rodinná fotka.

Keď si stiahneme náhodnú fotku z internetu, nevie o tom ani vyobrazená osoba, ani jej fotograf.

Možný protiargument 2: „Ale ja tú fotku nekopírujem. Ako umelec ju spracujem kreatívne.“

Chválim za správny prístup! Pri realistickej tvorbe je referenčná fotografia nutnosťou, no dobrý umelec ju nikdy celkom „neskopíruje“. To je ale v tomto prípade jedno.

Existuje nariadenie, že originálne dielo je možné použiť ako materiál na vyučovanie alebo ako inšpiráciu – v prípade, že nie je originál v našom obraze rozpoznateľný. Kreatívci sa teda domnievajú, že obrázok spracovali podľa svojej fantázie, a svedomie môžu mať čisté. Tu ale vstupuje do hry fakt, že autorskú fotku chránenú copyrightom je zakázané čo i len upravovať v grafickom programe (a zverejniť to), nie ešte zhotoviť z nej hoci umelecké, ale stále komerčné dielo. Maľba je stále úprava, len offline. Copyrightom je chránená každá fotka, pokiaľ sa jej autor nerozhodne prideliť inú licenciu.

Ono je to aj tak poznať. Toto je napríklad môj výtvor s predlohou Alexa Turnera, a pracovala som podľa tejto fotky (bohužiaľ som ju dohľadala iba na Pintereste). Vytvorila som si vlastnú paletu farieb, upravila línie podľa svojho uváženia. Ale keď priložíte fotku a môj obraz vedľa seba, stále je zrejmé, čo bolo mojou predlohou. Ja som si však chcela len vytvoriť niečo do izby, chcela som si vyskúšať portrét v pop art štýle, aby som sa potom na blogu mohla podeliť, ako na to. Neplánujem tento obraz predať – ani ako originál, ani vo forme printov. Pod pojmom „inšpirácia“ sa naozaj rozumie len naštudovať si z fotky, ako sa napr. kreslí pierko sýkorky, a s týmto poznatkom zhotoviť obraz s úplne iným kontextom. Čo sa väčšinou nedeje.

Možný protiargument 3: „Zveličuješ to. Celebrite by sa môj obraz určite páčil.“

Väčšinou áno, každý sa poteší krásnemu výtvoru. Veru si ale nie som istá, či by toto nadšenie zdieľali aj s vedomím, že ich tvár je vaším zdrojom živobytia. Dajme tomu, že niektorí by s tým boli zmierení. Síce, keď som položila mojej mame otázku: „Páčilo by sa ti, keby som ťa nakreslila a následne bez tvojho súhlasu prezentovala portrét na výstavách, na webe a podobne?“ Nuž, trikrát hádajte, aká bola jej odpoveď: „V žiadnom prípade!“

Potrebujeme však túto otázku preformulovať aj iným smerom: „Páčil by sa autorovi fotografie môj zámer pracovať s jeho dielom bez dohody?“ Obzvlášť, ak by sme plánovali predať nielen originál obraz, ale aj tlačiť printy. To je postihnuteľné ešte viac, pretože je to kontinuálny zárobok na cudzom duševnom vlastníctve.

Ja sa čudujem, že organizácia vernisáže, s cieľom predaja takýchto diel, prejde hlavne cez galeristov. Peniaze sú zjavne silná motivácia, keďže táto práca nie je moc o zisku, a každé euro navyše sa počíta. Alebo je to nevedomosť?

A ako sa copyright dotýka fiktívnych charakterov?

Čo ešte pomerne často vídavam na Instagrame, je kreslenie postáv z animovaných rozprávok (charaktery Disney, Pokémon, atď.) alebo filmové postavy (Lara Croft). Pozor, toto tiež nie je sranda! Pred tým, ako sa rozhodnete namaľovať fiktívnu entitu, ktorá bola niekým vymyslená, vyhľadajte si o nej, či je copyright free. Napríklad Alica v krajine zázrakov je public domain, čo znamená, že ju môžete akýmkoľvek spôsobom použiť vo svojej tvorbe. Také Pokémon príšerky ale nie. Právna informácia na oficiálnej stránke znie, že pokémoni patria pod ochrannú známku spoločnosti Nintendo. Akékoľvek použitie bez súhlasu Nintendo je porušenie morálnych zásad, autorských a iných práv. A ak svoje dielo chceme skomerčniť, vedzte, že to povolenie ani nedostaneme. Rovnako citliví sú na svoje charaktery aj z Disney, s výnimkou Snow White (Snehulienky), Rapunzel a Cinderelly (Popolušky), ktoré môžete tiež voľne používať. Aby ste si to uľahčili, skúste googliť heslá ako „characters in public domain“. Alebo „is (meno postavy) copyrighted?“

V niektorých prípadoch môže byť povolené tzv. fan art dielo (také, o ktoré sa podelíte na sociálnych sieťach, pretože ste fanúšikmi postavičky), ale nie jeho následný predaj. To platí aj v prípade portrétov celebrít. Tam ale sankcie naozaj hrozia. Musíme si individuálne kontrolovať, čo je u koho ok, a čo už nie. Predaj však nie je ok nikdy.

Asi nehrozí, že by sme ako malí, neznámi tvorcovia od týchto spoločností dostali nejaké sankcie, keď na nás narazia. Páčiť sa im to však tiež nebude, a môže sa stať, že vám ponúknu možnosť spolupráce, napr. aby ste svojimi maľbami spropagovali ich nový animovaný film. Pochybujem síce, že sa to niekomu prihodilo na Slovensku – ale čo nie je, môže byť.

A vlastne, prečo pracovať s niečím, čo už niekto vytvoril? Nebolo to pre tú firmu jednoduché, vymyslieť celý fiktívny svet. Okrem nekomerčného fan artu (ktorého cieľom je len ukázať sledovateľom, čo máme radi), nie je dôvod hľadať zámienku, prečo niekomu brať to, čo je jeho.

Nakoniec sa pustime do praxe

„Doteraz mi to prechádzalo, nebudem nič meniť“

Alebo inak: „Robia to aj iní, tak to budem robiť aj ja.“

A teraz si to prečítajte ešte raz… ako vám to znie? Však ako typické vyhýbanie sa zodpovednosti za svoje konanie? Pritom práve ako tvorcovia by sme sa k tomu mali postaviť kreatívne. Namiesto toho hľadáme výhovorky, ako čo najlepšie obísť morálne zásady, aby sme vytvorili niečo, čo poteší hlavne naše ego. Pretože to robia iní… Pretože je toho plný Instagram… tak môžeme aj my. Avšak nie všetko to, čo vidíme u množstva ľudí, je zároveň aj správne. Opakujem: My umelci nie sme žiadne špeciálne privilegované bytosti. Keď sa nejaká povinnosť ohľadom použitia fotiek týka napríklad redaktora, týka sa to aj nás.

Tak sme si povedali, čo všetko nerobiť a poďme sa teraz pozrieť na to, ako sa s tým popasovať eticky.

Nevzdávajte sa toho, čo máte radi

Ak ste sa dočítali až sem, možno niektorým z vás poklesol úsmev a prehodnocujete, ako s tým teraz naložiť. Riešením určite nie je prestať robiť to, čo vám robí radosť. Popravde, chápem to – maľovať osobnosti je lákavé. Poznáme ich charakter, názory (teda aspoň to, čo prezentujú navonok), z rozhovorov máme napozerané ich neverbálne reakcie. Nie sú nám celkom neznámi ako náhodný človek z ulice, v diele ich tak dokážeme lepšie vystihnúť. Každý má tie svoje, ktoré sú mu inšpiráciou.

Je v poriadku si ich kreatívne poctiť, vystaviť si to doma, ukázať rodine, kamarátom alebo vašim sledovateľom na sociálnych sieťach. Prípadne obraz niekomu venovať. Ja s obľubou kreslím členov mojich obľúbených kapiel, a tiež v tom budem pokračovať. Nie je v poriadku tento obraz predávať. Ako originál, tak vo forme printov, ale nemal by sa objavovať ani na výstave, ktorej cieľom je predaj. Peniaze si skrátka vyškrtnite zo slovníka. 🙂 Keď občas niekto zažiada, aby ste mu namaľovali osobnosť, čert to ber, ako sa hovorí „za to sa nestrieľa“. Len si na tom, prosím, nezakladajte celú kariéru (teda, že každý druhý obraz bude portrét osobnosti, z ktorého budete mať zisk).

Kde stiahnuť legálne fotky, aj na komerčné účely?

Wikimedia Commons

https://commons.wikimedia.org/wiki/Main_Page

Ak sa venujete predovšetkým kresbe/maľbe slávnych osobností, váš prvý krok by mal smerovať práve na túto stránku. Tam do vyhľadávača zadáte, čo chcete hľadať. Nájdete tu naozaj z každého rožku trošku, ale zároveň je toto jediný zdroj voľných fotiek celebrít, preto ich spomínam. Všetky fotky odtiaľto sú public domain, môžete ich voľne používať na svoju tvorbu. Pri každej fotke sa to môže máličko líšiť, to zistíte po jej rozkliknutí. Často to bude použitie pod podmienkou, že uvediete pôvodný zdroj – autora fotky. Napríklad na zadnú stranu rámu obrazu, alebo aspoň na net, kde o svojom obraze píšete informácie.

Fotobanky

Na tých vyhľadávam prevažne vtedy, keď si chcem namaľovať iba nejakú štúdiu, darček pre blízkych, alebo potrebujem skombinovať viacero objektov na jedno dielo. Fotobanky sú mojou spoľahlivou pravou rukou, keď mám chuť na nejaký farebný, až gýčovo pekný motív, a nechcem plytvať svojimi fotkami. Moje prvé kroky vždy smerujú na Pixabay a Unsplash. Ak tam nenájdem, čo potrebujem, ešte sa porozhliadam na Pexels.

Ak ste ochotní niečo zainvestovať, klasika plná profesionálnych fotiek je Shutterstock. Niekedy, keď naozaj nájdete, čo hľadáte práve tam, kúpu určite neoľutujete.

Veľmi zaujímavá je aj stránka Morgue File, na ktorej nájdete doslova referenčné fotky pre vašu tvorbu „od kreatívcov pre kreatívcov“, ako sami píšu. Kreatívci totiž chápu, aké je pre nás niekedy náročné takú fotku zadarmo nájsť, preto tento web vznikol.

Na všetkých fotobankách sa treba hlavne pohrať s vyhľadávaním kľúčových slov. Skúšajte zadať rôzne varianty (obloha, mrak, oblak, nebo,…) a hlavne v angličtine. Okrem Morgue File a Shutterstock, na všetkých ostatných však môžete pokojne hľadať aj v slovenčine.

Fotobanky sú spoľahlivé preto, lebo pri každej fotke nájdete info o tom, ako s ňou máte naložiť. Ich nevýhoda môže spočívať iba v tom, že fotky zadarmo používa množstvo ľudí, niektoré sú aj celkom dosť známe. Preto niektoré takéto fotky nechcem využívať na moje serióznejšie diela, aby si niekto nepovedal „aha, toto má z Pixabay“. Ale po dlhšom scrollovaní sa tu dajú nájsť poklady.

Zdroje so zameraním na wildlife

Viem, že sa dnes bavíme najmä o portrétoch, ale keď už menujem zdroje, odkiaľ čerpať fotky, nedá mi nespomenúť Wildlife Reference Photos. Je to rodinný projekt, tiež založený pre kreatívcov podobne ako Morgue File, s fotografiami zachytenými tak, aby boli kompozíciou príťažlivé pre maľbu. Tu sa však špecializujú iba na život v prírode (lúčne kvetiny, divé zvieratká), ktorý je často múzou najmä pre pastelistov. Každá fotka stojí 5 dolárov, čo je skvelá suma, ale zároveň dosť vysoká na to, aby vami vybraný obrázok nepoužíval každý druhý.

Wildlife fotografie nájdete aj u umelca menom Jason Morgan, ktorý ponúka mix tematicky zladených obrázkov po 100 kusov za 15 dolárov. Môže to byť pre vás výhodné, hlavne ak sa na jeden z týchto okruhov (napr. kvetiny) zameriavate. J. Morgan si to všetko fotí sám, podobne ako Wildlife Reference, a navyše je to aj talentovaný umelec. Preto vie, ako objekt záujmu odfotiť tak, aby sa to dalo použiť v maľbe.

Paint My Photo

https://pmp-art.com/

Toto je v podstate sociálna sieť, na ktorú som narazila iba nedávno, ale priznám sa, zaujalo ma to na prvý pohľad! Aká je za tým idea? Členovia tam zdieľajú svoje vlastné fotky ako predlohu pre umenie, a ten, čo sa rozhodne fotku namaľovať, k nej pripojí svoje hotové dielo. Autor fotky sa teší, že niekto si vybral práve jeho, umelec sa teší, že našiel dobrú predlohu = win-win situácia. Môžete sa zapojiť aj do diskusného fóra, prezerať si profily… A čo sa mi na tom najviac páči – všetko je tu uzavreté len pre registrovaných členov, takže fotku si nemôže vziať len tak niekto. Registráciu tu určite odporúčam.

Tento zoznam budem dopĺňať, ak nájdem ďalší zaujímavý zdroj. Určite vás o tom poinformujem na sociálnych sieťach.

Čarovný recept z detstva: prosím a ďakujem

Keď sa chvíľu zdržíte na Wikimedii, najmä v prípade, že potrebujete fotku celebrity – úprimne, asi ich tam nebude veľa použiteľných a vizuálne zaujímavých. Ak nejakú nájdete, super. Ak nie, potom prehodnoťte, čo s vaším hotovým obrazom chcete následne robiť. Ak len ukázať na sociálnych sieťach a mať niečo navyše do portfólia, potom použite aj náhodne vygooglenú fotografiu. Aj keď tiež je to na hrane, je to ešte stráviteľné. Urobíte dobre, ak najmä na vašom webovom portfóliu uvediete k dielu (c) meno fotografa/magazínu/iného zdroja. Ešte lepšie, keď na ten zdroj pridáte aj link. Na instagrame to nejde, ale tam je fan art celkom bežná záležitosť, neberie sa to tak formálne.

Ak ho chcete predávať, potom neostáva iné, len naozaj si dohľadať autora fotografie a kontaktovať ho. V prípade slovenských osobností to nebude taký problém. V prípade zahraničných hrozí, že sa nebudú až tak unúvať s odpovedaním (neviem, zatiaľ som to neskúšala). Vtedy sa musíme zmieriť s tým, že fotku nebudeme môcť použiť na komerčné účely. Ak odpíšu, a pôjde o naozaj významnú fotku, pravdepodobne budú chcieť mať od vás za ňu aj zaplatené. Kupujú si ju mainstreamové médiá do najčítanejších článkov, nemôžeme teda očakávať, že my ju dostaneme zadarmo. Malý poplatok alebo žiadosť o províziu z nášho zisku môžeme očakávať aj od menšieho, napr. wildlife fotografa, ktorému zabralo mraky trpezlivosti odfotiť takého divo žijúceho zajaca, či dokonca tigra.

Ako by som formulovala taký e-mail? Základ je pridať fotku, o ktorú máte záujem. Možno sa vám páči celá jeho tvorba, treba to spomenúť, že by ste možno chceli fotiek použiť viac. Opýtajte sa, či ju s jeho dovolením môžete použiť, prípadne pod akú licenciu jeho tvorba spadá. Nezabudnite hlavne uviesť, aký máte s hotovým obrazom zámer. Iba ukázať na sieťach? Predať originál? Tlačiť printy? Spýtajte sa, či je s vaším návrhom stotožnený, a ak nie, tak aké iné podmienky vám vie poskytnúť. Informujte ho o všetkom. Viem, že čo sa týka fotografov prírody, dokáže ich to potešiť a s radosťou vám fotku poskytnú. Minimálne na nekomerčné účely určite. Najmä tým „menším“, menej známym je potom fajn, samozrejme, poslať aj výsledok. (K tomu potom nezabudnite u seba uviesť jeho meno a web/sociálnu sieť). Takto si dokonca mnohí umelci našli svojho vlastného fotografa, ktorý pre nich veľmi rád pravidelne fotí.

Jedno z najlepších riešení

Predlohy sú fajn, hlavne, ak si len kreslíme štúdie, skúšame nové techniky alebo nemáme zrovna fotku delfína, ktorá by sa dala použiť. Inak je úplne najlepšie používať vlastné fotky. V každom prípade to nejde, ale ak máte radi prírodné motívy, nedáte za nič tú slobodu, že si dokážete odfotiť predlohu sami. Vytvárate si vlastnú kompozíciu. Cit pre dobré fotky prichádza – ako všetko – s časom. Musíte sa to naučiť, ale stojí to za to. Celý váš kreatívny proces tak začne už oveľa skôr, ako samotným maľovaním. To je úplne iný pocit! Portréty v tom majú zdanlivo nevýhodu, ale pocit, keď s človekom vyberáte a upravujete jeho fotku, ktorá ho najviac chytí za srdiečko, sa tomu hravo vyrovná.

Tak poďme tvoriť

Otázok a nejasností okolo copyrightu je ako húb po daždi, určite mám tiež stále ešte nejaké medzery. Ak áno, prípadne som vynechala niektoré licencie, o ktorých neviem – napíšte mi to, prosím, sem do komentára. Písať tento článok bolo aj pre mňa jedným z tých ťažších orieškov, mazanie medu okolo úst nie je mojou parketou, ale cítim, že je potrebné o tom rozprávať. Viem, že ľudia, ktorých to ťahá k umeniu, príliš neobľubujú obmedzovanie sa pravidlami. Niekedy je to však nutné chytiť za opraty. Toto je jeden z tých prípadov. Nakoniec určite zistíte, že toto zistenie je to najlepšie, čo sa vám mohlo stať, a otvorí vám to dvere do ešte rozmanitejších možností.

Vždy máme na výber, ako sa k tomu postavíme:

• Alebo môžem hľadať jednoduché spôsoby, ako to naďalej obchádzať a robiť si, čo chcem a spoliehať sa, že sa mi to bude tolerovať ďalších desať rokov…
• Alebo môžem získať slušne vyjednanú predlohu, či si dokonca zachytiť svoju vlastnú a dosiahnuť skvelý pocit, že celá práca od prvotného nápadu až po výsledok je iba mojou zásluhou.

Umelec, ktorý to myslí so svojou tvorbou vážne, sa vydá kľukatejšou cestou…