Dnes som tu už nemala byť. Vážte si svoj život

od | 23. 03. 2021 | Kozmos v hlave | 3 komentáre

Nikdy neviete, kedy nadíde váš čas. Môže to byť pokojne aj dnes. Kruté, ale je to tak. Keby ste si mali prečítať jediný článok na mojom blogu, prosím, nech je to tento. Chcem sa dnes s vami podeliť o to, aké je zažiť na vlastnej koži pominuteľnosť života a motivovať vás uvedomiť si vašu silu, ktorú máte šancu využiť, kým žijete. Sama som sa totiž pozerala smrti priamo do očí. Moje cesty sa skrížili s terénnym autom.

*

Všetci sme už asi narazili na neúrekom patetických článkov o cennosti pozemského života. Mnohé z nich na nás bezpochyby pôsobili ako prázdne názory na spôsob stredoškolských slohových úvah. Mávli sme rukou, prekrútili očami a klikli X. Všetko však mení situáciu v momente, keď si sami prežijete niečo, čo váš postoj nadobro zmení. Nechcem, aby tento článok na vás pôsobil tak, že sa hrám na obeť. Chcem, aby vy ste si uvedomili svoju hodnotu včas. Preto som sa napokon rozhodla opísať takmer všetko.

Upozorňujem, že v texte opisujem detaily zranení. Mali by ste si ho odložiť na chvíľu, keď budete mať na to pripravené rozpoloženie.

Čo sa stalo?

11. 12. 2018, zvoní mi budík klasicky o piatej. To ráno bolo celé nepodarené. Akoby dozvuk toho, čo som cítila posledné mesiace. Neviem to logicky vysvetliť, no podvedome som tušila, že v ten deň sa niečo stane a nebude to dobré. Viem, že ľudia držiaci sa viac „pri zemi“ mi reči o intuícii nespapkajú, mňa ale navigovala vždy správne, preto nemám dôvod o nej pochybovať.

Chodila som vtedy do práce, ktorá mi najprv robila radosť tým, že sa v nej aspoň niečo nové naučím, plus som tam spoznala ľudí, na ktorých mám dobré spomienky. Cez leto mi nevadilo do nej vstávať o 3:30 nadránom, dvakrát som sa dokonca vybrala na otočku na koncert do Bratislavy, aby som potom ráno, po desiatich hodinách cesty a nulovom spánku nastúpila rovno tam. Človek dokáže nemožné, keď je motivovaný. Postupom času som sa tam však začala cítiť úplne zbytočne. Prerástlo to do tej miery, že som sa tam cítila len ako niekto do počtu, čo nedokáže už absolútne ničím prispieť a nijako pomôcť. Vstávala som tam s extrémnou nechuťou, napriek tomu, že sa mi na jeseň upravil nástup o dve hodiny neskôr. Raz sa to zrejme muselo nejako odzrkadliť.

Už som zomrela? Toto je ono?

Otrávená a vyčerpaná, v studené decembrové ráno, som kráčala na zastávku. Zase som nestíhala. Posledný možno mesiac som začala mať problém s časom častejšie, ale v tento deň išlo ozaj o sekundy. Váhala som, či má ešte cenu na ten autobus dobiehať, ale povedala som si, že ešte nič nie je stratené a môžem to stihnúť. Zrazu som okolo seba uvidela žiaru bieleho svetla, a zacítila úder do rebier a panvy. Všetko naraz. Stále mám v hlave ten obraz, že nikdy v živote som nevidela vozidlo v pohybe tak… blízko. Nepamätám si, aké bolo. Nespomínam si na presný sled deja pred nárazom, ani na to, čo sa udialo bezprostredne po ňom. Pamätám si oslepujúce biele svetlo, krátku bolesť a hluk. To je všetko. Takto vyzerá smrť?

Obrovská záhada pre mňa nastala až od toho momentu, keď sa mi, netuším kedy, podarilo otvoriť oči. Môj zrak bol nasmerovaný na detaily asfaltu. Pod sánkou ma, našťastie, chránil masívny golier kabátu a postrehla som pod sebou tmavé škvrny tekutiny – inštinktívne som sa dovtípila, že to bude krv. Keď som trochu nadvihla zrak, otvoril sa mi výhľad na ulicu – zo zeme. Všetko sa z tej perspektívy zdalo byť také zvláštne, ako z iného sveta. Uponáhľané. Neosobné. Cítila som sa tak… neviditeľne. Ostatné jazdiace autá na druhej strane sa zrejme tiež ponáhľali ako dnes ja. Táto časť článku sa možno zdá a bude zdať dlhá, celé sa to však stihlo odohrať možno počas 3-5 minút, odhadujem. Možno menej. Opisujem len moje myšlienky. Určite pravidelne zažívate, že aj počas krátkeho časového úseku sa vám toho v mozgu stihne prehrať veľmi veľa.

Bola to možno sekunda, ktorá sa mi navždy vryla do pamäti. Známym s tým už asi leziem pekne na nervy, keď im to stále opakujem, a verím, že sa to aj tak nedá úplne z toho uhla pohľadu pochopiť. Nedokážem si to vysvetliť ani sebe, nie ešte im. Prvé, čo sa mi na tej ceste vybavilo, nebola bolesť. Cítila som sa tam tak neprítomne, akoby moja psychická schránka žila úplne v poriadku, vnímajúc tú fyzickú, ktorá trpela. Neviem to opísať, nechcem znieť ezotericky, len v tom momente sa mi fakt potvrdilo, že existujú aj javy očiam neviditeľné (aj keď nie v tak „rozprávkovej“ podobe, ako sa o tom bežne hovorí). Inak si fakt neviem predstaviť, prečo som sa cítila tak rozpoltene. To by bolo nadlho. Kým som vnímala len svoju psychickú časť (stále sa bavíme o sekundách), prebehol mi v hlave záblesk, koľko som toho ešte nestihla a čo všetko ešte urobiť musím. V jednej krátkej, ale intenzívnej chvíli sa mi vybavil hádam celý život. Náročne sa mi to opisuje, neviem vám to k ničomu prirovnať. Cítila som, akoby som tu mala ešte nejaký nesplnený dlh. Akoby to ešte nemal byť môj koniec. Akoby mi bola darovaná druhá šanca, neflákať sa. Vedela som presne, čo tu mám ešte urobiť. Opisujem to, ako keby som nad tým vtedy nejako vedome premýšľala, ale ono sa to fakt odohralo viac v podvedomí. Na celej tejto udalosti práve tento záblesk je pre mňa najväčšou záhadou, dodnes tomu nerozumiem. Ten pocit neprítomnosti s fyzickou bolesťou, a zároveň pocit inej roviny reality, akoby ešte „realistickejšej“, prítomnejšej než za normálnych okolností. Asi to pôsobí, že si protirečím, ale neviem to úplne zhrnúť do slov. Cítila som sa ako nejaká astrálna bytosť.

Zrazu, po tomto okamihu, som sa akoby „prebrala“ druhýkrát, zacítila som už aj bolesti. Cítila som sa teraz prítomne a pri zmysloch tak, ako v bežnom živote. To v predošlom odstavci bolo fakt iné. Vlhkosť krvi pokrývajúcej moju tvár mi začala byť nepríjemná, a prvý raz ma premkol strach. Čo sa stalo? Som zdravá? Aké mám vlastne zranenia? Doriti, neviem sa pohnúť, otočiť sa, nič! Preboha, budem teraz po zvyšok života na vozíku? Vypadnú mi všetky predné zuby? Amputujú mi nohu? Prečo nedokážem nič povedať? No úžasné, budem sa musieť učiť nanovo rozprávať?! Netuším prečo, zmocnil sa ma hnev. Začala som vrieskať. Nedokázala som totiž zakričať nič súvislé, ale vnútorne to pre mňa znamenalo: haló, tu som, tak si ma konečne všimnite! Pre ucelený obraz len upresním, že som v tom momente ležala na ceste sama (aj keď to mohli byť reálne možno tie dve-tri minúty).

„Ostáva jej možno pätnásť minút“

Začula som húkačku a tesne potom prvý hlas – myslím, že policajtov. „Už je dobre, môžete sa upokojiť,“ povedal, a matne si spomínam na to, že sa ma snažil utíšiť dychovým cvičením. Asi. Viem, že ma ubezpečil o skorom príchode sanitky. Chcela som im (pamätám si, že boli zrejme dvaja) odpovedať niečo v zmysle, že sa teším, že prišli, ale nevládala som. Tipujem, že to bolo otrasom mozgu. Niečo som im beztak odpovedala, ale myslím, že dosť nezrozumiteľne. Počula som zrazu vo svojej blízkosti aj iných ľudí, nevedela som, kto to všetko bol. Nevidela som ostro. Čo som započula veľmi zreteľne, bola výčitka šoféra, že som mu skočila do cesty naschvál, na čo som sa následne rozkričala (netuším, čo som povedala a pochybujem, že sa tomu dalo zreteľne rozumieť, lebo som sa pri rozprávaní cítila, akoby som mala v ústach napchatých desať marshmallows). Tento článok ponímam z môjho pohľadu, preto nebudem opisovať už nič súvisiace s ostatnými zúčastnenými, ktoré to majú tiež dodnes psychicky náročné, o tom nepochybujem. Len si nemyslím, že zrovna taká fabulácia bola v ten moment na mieste. Nie som človek, ktorý by druhým zámerne plánoval spôsobiť traumu.

Medzitým, čo som vnímala rozhovory v mojej blízkosti, ktorým som príliš nerozumela, som postrehla príchod mojej mamy. Po tom, čo policajt skúšal, kde ma čo bolí a na ľavej strane trupu to pre mňa bolo neznesiteľné, zachytila som druhý výrok, patriaci znovu policajtovi, približne takto: „Ak vykrváca slezina, v tom najhoršom prípade jej ostáva možno pätnásť minút. Ale dúfajme, že bude stačiť operácia.“ Je divné o sebe počuť niečo v tomto duchu. Čo mám čakať teraz? Trochu som sa pre istotu už psychicky pripravovala za dúhový most, ale zároveň mi intuícia nahovárala, že sa tak nestane. Sú to tie iracionálne veci, ktoré logicky nevysvetlíte, ale niečo na nich bude.

V nemocnici

Dorazila sanitka. Zas a znova, ťažko sa opisuje pocit, keď celý život len pasívne sledujete, ako niekoho do nej nakladajú a tentoraz ste tým človekom vy. Lekárka mi podala vreckovku, aby som si poutierala krv, dávala pozor, aby som si to nezaniesla do oka, a išli sme. Vlastne som ani nemala šajnu, kam presne ideme. Do mestskej, okresnej, či krajskej nemocnice? Cesta sa mi javila ako večnosť, navyše s otázkou, či už nemám odpočítavať posledné výdychy. Bola som unavená, každú chvíľu sa mi chcelo zatvoriť oči. Len jedno zatvorenie očí ale mohlo pokojne znamenať, že bude moje posledné. Celý čas sa mi triaslo telo, akoby ním prúdila elektrina. To ešte umocňovalo bodavú bolesť sleziny. Napriek tomu som pocítila akýsi nával energie, hovorila som si, že sa tomu nepoddám a zabojujem, nie som žiadne béčko! Z celej sily som sa teda snažila oči nechať otvorené. Dopomohli mi k tomu lekári, ktorí sa so mnou zhovárali, aj keď mne to robilo stále celkom problém. Povzbudilo ma, že sme sa snažili aj v takej situácii udržať vtip a nadhľad, a neskĺzli sme k zbytočnej ľútosti.

Odniesli ma do nemocnice (okresnej), kde som mala nadiktovať všetky svoje údaje. Bol to vcelku oriešok, keďže som aktuálne pociťovala problém s pamäťou. Telo sa stále triaslo (lekári tvrdili, že je to šok), oči som sa stále snažila nezavierať. Vyrozumela som, že bude potrebná asi operácia tej sleziny, čo som potom nevedela dostať z hlavy. Mám slabý žalúdok na takéto zákroky. Odniesli ma na JIS, napojili na infúziu, pichli mi analgetikum. Tam som sa už nedokázala udržať a zaspala som.

„Koľko tu budem?“ pýtam sa sestričky. „Asi týždeň.“ Nikdy som v nemocnici nepobudla viac ako pár hodín. Netušila som, ako to tam vydržím, no bola som rada, že teda aspoň už pár hodín jestvujem.

Prišla vizita s výsledným posúdením, že operácia nie je nutná, a slezina je evidentne len silno narazená. Aj keď sestrička o mne vždy rozprávala, že som dobrý pacient a mám super nadhľad, prvýkrát mi bolo naozaj do úsmevu aj zvnútra. Konečne dobrá správa! O nič som však ochudobnená nebola, stále ma odnášali do vedľajšej časti budovy na všetky možné kontroly, zašívali mi rany na tvári a vždy skoro ráno som mala vizitu. S tým mojím ľahkovážnym postojom som si však celkom zavarila na bremeno – veselo som si kráčala na toaletu, aj keď s ťažkosťami. Nikto totiž nevedel, čo mám s pravou nohou. Rebro sa pripomenulo pri každom silnejšom dychu, kašľaní, o kýchaní ani nevravím, a zdvihnutie sa z ľahu do sedu bol nadľudský výkon. Už som sa nedokázala viac premáhať, bolesti silneli, tak som ostala nakoniec ako ležiaci pacient.

Trochu odbočím – personál bol na mňa veľmi milý, stále ma kontroloval. No ako všade, aj tu sa musela nájsť jedna výnimka. Sťahovala som sa z JIS do izby, keď mi pani, s ktorou som sa veľmi nevídala, odvrkla, že sa mám ponáhľať, lebo nemá len na mňa čas. 🙂 Asi nemusím písať, že rýchlejšie sa to fakt nedalo, navyše bez dioptrií a s taškou v ruke. Po čase mi zistili, že kosť v tej nohe bola naozaj nalomená, a iba som si to zhoršila, keď som sa pokúšala kráčať sama bez bariel. Čakala som na každú návštevu mamy a raz aj kolegyne, keď som aspoň chvíľu nemusela predstierať sebestačnosť. Prekvapivo, nemocničná strava mi dosť chutila, aj keď každé sústo znamenalo pre bolestivý chrup veľký problém. Chvíľky s jedlom som si každý deň užívala. Prežívala som také uvoľnenie, že aspoň toto dokážem sama, a že vôbec môžem jesť.

Na izbe som bola s dvomi skvelými „spolupacientkami“, s ktorými ten pobyt aspoň príjemnejšie ubiehal. Strávila som tam zdĺhavé štyri dni. Teraz ľutujem, že som neurologičke pri jej návšteve nepovedala, že stále sa nemám úplne dobre, ale chcela som už odísť. Konečne sa ku mne dostal papierik s diagnózami, kedy sa mi vyjasnilo, prečo som ten pohyb nemala jednoduchý: pomliaždeniny na lebke a lakti, otras mozgu, tržná rana na obočí, na nose, rozbitý nos, mŕtvy zub, nalomená kosť lýtka, prasknuté rebrá, narazená slezina, okrem toho nejaké iné drobnosti a čierne modriny takej veľkosti, do akej som si nikdy nepredstavovala, že môžu vzniknúť.

ponocovanie so svetielkami

V čom to má zmysel pre vás?

Keďže som odišla z nemocnice tesne pred Vianocami, malo to svoju emóciu (pevne dúfam, že sa na sviatky stihli vrátiť domov aj moje spolubývajúce). Zrazu aj to zdobenie stromčeka nadobudlo čaro, keď som myslela na to, že vôbec mám tú možnosť, aj keď s obmedzeným pohybom. Aj malý braček sa snažil pri mne správať tak, aby mi neublížil. Každý pohyb a krok vo mne vtedy vyvolal myšlienku, že možno už nemal byť urobený. Každý krok, aj keď s barlami, každý nádych, aj keď bolestný. Moja „sprcha“ asi mesiac znamenala sadnúť si na stoličku pred umývadlo a hubkou sa snažiť dočiahnuť na každé miesto. Umývanie vlasov bol vrchol prahu bolesti. Väčšinu dňa počas dvoch mesiacov som preležala v posteli, bez možnosti si nájsť „svoju stranu“, lebo otočenie sa tiež nebolo zrovna stelesnením pohodlia. Blízki sa preľakli, prečo s nimi neudržiavam kontakt, ale ten mobil sa v ruke udržať fakt nedal. Tak som väčšinu času strávila bez internetu, necítila som sa tým však vôbec obmedzená. Od sociálnych sietí som si celkom odvykla, stále mi robí problém udržiavať pravidelné kontakty, aj keď ma to mrzí. Počas tých dvoch mesiacov som sa viac sústreďovala na svoj „reálny“ život, viac času sme sa rozprávali doma, viac času som strávila v noci s blikajúcimi svetielkami hĺbaním bez toho, aby ma ovplyvňovali statusy médií. Maximálne ma ovplyvňoval výhľad z okna. Takýto detox určite odporúčam aspoň na týždeň aj vám. Nemyslím odtrhnúť sa od internetu úplne, len na ňom nestráviť polovicu dňa a každú chvíľu kontrolovať upozornenia.

Takto počas očumovania steny som si uvedomila, v akej zakuklenosti žijeme a koľko vďačnosti ľuďom chýba za tie veci, o ktorých hovoríme, že sú „bežné“. Kamaráti, naozaj, ani jedno ráno, ktoré sa zobudíte, nie je samozrejmosť. Možno ste od začiatku aj čakali, že to napíšem. Viem presne ako otrepane to znie, ale pozorujem to odvtedy pri mnohých konverzáciách s ľuďmi: nedostatok vďačnosti je vážny sociálny problém. Nie takej nanútenej, „lebo sa patrí“, ale hlavne chýba ľuďom uvedomenie, akú silu ich schránka má a aký prchavý dokáže život byť.

Na druhej strane, dovoľte si myslieť aj vo veľkom a byť tak trochu naivní. Každý svoj plán, ktorý cítite, že musí byť naplnený – nech je. Mne toto celé dodalo obrovskú silu v tom, spolupracovať konečne aj sama so sebou a dať šancu všetkému, čo som chcela uskutočniť už dávno. Objavila som v sebe nový rozmer hodnoty. Môžete urobiť všetko. Zrovna podnikanie z pláže to byť fakt nemusí, kašlite na všetko, čo sa nám predostiera ako ideál. Ideál pre vás môže byť vydanie knihy, rozvíjanie koníčka, vysnívaná destinácia, ale aj čas strávený doma, robením niečoho zmysluplného pre vás. Pre vás, pretože vždy sa nájde niekto, komu sa to páčiť nebude. Iste si viete predstaviť, ako do dnešného dňa občas počúvam, že mi vlastne nič nie je, veď mám len dve jazvy (čo stále považujem za zázrak). Bohužiaľ, niekedy do vás ľudia precitnú, len ak vás uvidia fyzicky zranených najlepšie navždy. Napríklad, keď som konečne mohla vyjsť na svoju prvú prechádzku – stále s barlami – počula som blízko seba dvoch pánov rozprávať sa: „Pozri, to je tá. Veď sa usmieva, čo by jej bolo!“ Na nete som si o sebe prečítala, že som len ďalšia nezodpovedná mladá hlupaňa, ktorá si nevie zložiť slúchadlá, keď ide po ulici. Novinka aj pre mňa, keďže s hudbou sa na ulici necítim bezpečne, ale človek sa o sebe aspoň niečo zaujímavé dozvie, že? Asi ma bude stále fascinovať, ako sa niekedy ľudia snažia za každú cenu dať druhému pocítiť, že je, s prepáčením, sračka, ktorá si len vymýšľa scenáre obete. Toľkým musím dodnes vysvetľovať, že človek má právo sa usmiať, aj keď sa stále zotavuje. Se vším všudy mi to trvalo asi rok, a áno, dopriala som si počas neho aj FRAJ a Pohodu. To predsa nič nemení na tom, že niektoré traumy si so sebou nesiete už po celý život. Chodím, smejem sa, píšem tento článok. Ten deň však z hlavy už nevymažem a tá cesta mi ho bude navždy pripomínať.

Prosím každého, kto to dočítal až sem, aby ste si uvedomili hodnotu, ktorú máte. Každý ďalší krok vás dokáže zaviesť presne tam, kam chcete. Napriek obavám o tom, či ste dosť dobrí – pustite sa do všetkého, len tak, bez sebahodnotenia. Bez očakávania katastrofických scenárov, aj ružových obláčikov. Všetko to, čo by ste na smrteľnej posteli ľutovali, že ste nestihli. A nenechajte sa znechutiť ostatnými. Som s vami!

A čo sa naozaj stalo?

Ešte nakoniec, ak vás to zaujíma, dodám, čo hovorí oficiálny spis (pochopiteľne, niektoré veci vynechávam). Išlo o terénne vozidlo a letela som 22 metrov. Všetko to pre mňa predstavovalo šok, keďže pre bezvedomie si nič z toho nepamätám. Celé to videla pani profesorka gymnázia (pred ktorým sa situácia odohrala) a pán z opodiaľ, ktorí mi privolali pomoc. Neviem, ako vyzerali. Možno som ich na ulici aj prehliadla. Ak sa článok ku nim nejakým spôsobom dostane – pozdravujem vás a ďakujem za záchranu života! Vďaka vám sa teraz môžem venovať tomu, čo ma baví. ♥

Vy ostatní, ešte raz, dávajte si na seba pozor, a nech každý váš deň má takú hodnotu, akoby bol váš posledný.

3 komentáre

  1. Nathan

    Vzpomínám si, jak mě šest let zpátky vezla sanitka do nemocnice. Měl jsem vysoké horečky, neudržel jsem v sobě jídlo a šíleně mě bolelo břicho. Tento stav měl pomalý jedno týdenní nástup, kdy to zpočátku vypadalo jen jako obyčejná chřipka. Na ambulanci se na mě paní doktorka podívala ze vzdálenosti pěti metrů a oznámila, že na mě sahat nebude, když bleju, jak šakal, a protože mám potetované ruce, bude to zaručeně infekční žloutenka.

    S tímto mě umístili na infekční oddělení, dali mi infuzi s něčím, dle jejich slov na bolest, a nechali mě čtrnáct dní být. Můj stav se během té doby krátce zlepšil a poté se začal opět zhoršovat. Teprve pod pohrůžkou z mé strany, že celou věc předám právníkovi (prve jsem žádal diagnózu, ale na její stanovení prý neměli personál a převoz do jiné nemocnice byl nemožný, protože jsem byl údajně infekční) mě propustili z pokoje a poslali přes celou nemocnici, ať si sám dojdu na ultrazvuk.

    Po deseti minutách ježdění „kouzelnou“ hůlkou po břiše, mi vytekly nervy, popadl jsem paní doktorku za ruku a posunul jí „ukazovátko“ na bok, do míst, o nichž jsem od začátku říkal, že to tam bolí. Doktorka mi sjela ultrazvukem až na záda, ztratila barvu a začala koktat, že mám zánět ledvin a ještě tak den možná dva a museli by mi vzít pravou ledvinu. Po tomto jsem dostal platíčko prášků a šel jsem z nemocnice pěšky domů.

    Když se na to dnes zpětně podívám, vnímám jako nejhorší na celé situaci tu strašlivou bezmoc, kdy je vám zle a lidé, vzdělaní lidé, které každý občan platí ze zdravotního pojištění, vám odmítnou pomoc, protože je vám špatně a zvracíte. Zavřou vás na izolaci, odkud nemůže utéct, nemůžete si tam vzít ani sami léky, připravit jídlo nebo uvařit čaj. Nechají vás bez pomoci, zavřené pod světlem zářivek a přitom v temném koutě nemocnice, kde nejste nikomu na očích ani na obtíž. Nikdo tam za vámi nemůže přijít a vy jen čekáte, kdy umřete.

    Odpovedať
  2. Executor

    Ahoj, myslím si, že tento článok je silný a chce to aj určitú mieru odvahy vypovedať taký príbeh. Ani si neviem predstaviť, aká sila človeka odmrští na vzdialenosť 22 metrov a aké ďalšie zranenia z toho môžu vyplývať. Snáď si čo najviac ľudí vezme ponaučenie, keďže je vždy lepšie možno stratiť 10-15 minút, ako ísť do rizika, aké sa nepozná vopred. To čakanie na zastávke sa dá využiť aj na nejaké cviky pamäte alebo podobné záležitosti. Ja som si uvedomil, že som spravil hlúposť v situácií, kedy blízko mňa štartoval vlak, čiže tiež to nemuselo dopadnúť dobre, aj keď v tomto ohľade sa mi nič nestalo.

    Odpovedať
    • Rowena

      Ahoj a znova ďakujem! Aj som premýšľala, čo z toho zverejniť (stále som toho dosť nechala v utajení). Nakoniec to teda dopadlo takto, inak by to asi nemalo zmysel a článok by bol dosť generický. Fuu, tak s tým vlakom to našťastie dopadlo dobre, ale spomína sa ti na to isto veľmi nepríjemne.
      V to ponaučenie dúfam tiež. Podľa mňa treba riešiť už ten základ, keď človek už nemá nič, čo by ho napĺňalo. Keď som mala pocit, že sa tam mám stále čo naučiť a pod., vstávala som 3:30 bez problémov. Neskôr, ako aj píšem, sa to zvrtlo a zrazu mi robilo ťažkosti vstávať o dve hodiny neskôr. Potom som celý deň prespala a nebol čas už na žiadne koníčky. Škoda, že som to zabudla dopísať, ale poradila by som všetkým, aby ste mali aspoň niečo, na čo sa v ten deň môžete tešiť, je to potrebné. Keď už práca je nanič, tak aspoň si zariaďte, aby po príchode domov ste mali priestor na obľúbenú knihu, prechádzku, rozvíjať sa v niečom, vymýšľať aktivity s deťmi… Niečo, čo vás jednak napĺňa a jednak dodáva pocit, že tu nie ste zbytoční. 🙂

      Odpovedať

Priestor na diskusiu

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Všetky články