FRAJ 2021: Keď kultúra príde za tebou

od | 07. 09. 2021 | Spod pódia | 0 komentárov

Tak si to predstavte, tentoraz som nemusela za kultúrou ďaleko vycestovať, objavila sa mi pod nosom. Maľovala som si, rozhýbala som svoje opotrebované kĺby, zasmiala sa, a spoznala som svoju osobnú hymnu. Ráčte čítať ďalej a poďte sa presvedčiť, prečo by ste mali budúci ročník FRAJ-u navštíviť aj vy.

*

Ako už možno niektorí viete, moje korene zapustené na juhu Slovenska potrebujú pre svoje fungovanie hudbu, ktorá… no, dalo by sa povedať, sa tejto oblasti vyhýbala ako čert kríža. Ja viem, všetko je tu krásne a skvelé, a tak ďalej, ale nalejme si čistého vína. Toto naozaj nezamaskujeme. Za možno pätnásť rokov, čo sa okolo alternatívnej kultúry obšmietam, sa málokedy stalo, že by som si tu na hudobných akciách povedala „toto je ono“. Snáď aspoň na jednej ruke by sme to spočítať zvládli. Áno, vycestovať je riešenie, ale tiež som takto cestovala odtiaľto väčšinou sama… a neskôr ma začali mrzieť dve veci. Že viac ľudí nemôže alebo nechce zažiť tú pohlcujúcu atmosféru koncertov, a že je vlastne takmer nemožné, aby tu zožal úspech ktokoľvek, koho texty ľudia nepoznajú odpredu-odzadu. Návštevnosť a rušenie určitých podujatí to, bohužiaľ, dlhodobo dokazovala (aspoň tam, odkiaľ pochádzam ja). Človek by aj mal ambície nejako s tým zatočiť, ale stretol by sa s pochopením? Hipsterčina, divnota, nepočúvateľné zhluky zvukov… Pritom o pár stoviek kilometrov ďalej je ten svet už celkom iný. Len by som si to skrátka rada užila aj doma.

Odhoďte vreckovky, ono to prišlo! Osud sa s hviezdami snúbil, a zrodil sa festival FRAJ. Prvý ročník som absolvovala len jeden večer, minulý rok som mala od živých vystúpení prestávku, a tentoraz, posledný augustový víkend, som sa zúčastnila celého lineupu od A po Z (no dobre, možno po Ypsilon). Váhala som, keďže P. nemohol prísť (chcela som sa preto otočiť len na FVLCRVMa a Chiki Liki Tua), ale napokon som rada, že som bola svedkom toho celého, a môžem zhodnotiť celý „balík“. Dávalo to tak väčší zmysel, všetko do seba zapadalo. S malou dušičkou som si teda kúpila lístok, a takto to pokračovalo.

Piatok

S malou dušičkou, pretože síce som pomerne samotársky zjav, nemám rada, keď je to, ehm, príliš vidieť. Na veľkom festivale sa to viac stratí. K tomu všetkému som dostala ešte vo štvrtok nápad, prihlásiť sa na výtvarný workshop. Reku zabijem trochu čas, keď už mi spoločnosť nepríde. Idem? Nejdem? Idem? Nejdem? No dobre, takýmto štýlom sa nedostanem ani za prah dverí. Tak fajn. Beztak som sa už dva mesiace neušpinila od farby, takto som mala aspoň zámienku. Vybrala som sa teda ta-ta už o päť minút dvanásť.

Dve kreatívne hodiny s papierom, akrylom a…

Vraj som sa dovalila ako prvý návštevník. Znova. Samozrejme, hneď po príchode sa vydrala na povrch moja milovaná a neprekonateľná superschopnosť, mizerná orientácia v priestore. Viete, aj keby som mala rovno pred očami vyznačené tučné šípky, ja si stále odkráčam svojou cestou. Opačnou. Našťastie sa ma tam ujali milí ľudia priamo z frajerského tímu a zjednodušili mi to. Oceňujem teda nápad schovať celý festival do jednej reštaurácie. Pôsobilo to tam na mňa veľmi sympaticky, malo to taký grunge nádych. Nech ste v obraze, prvý ročník bol rozmiestnený po celej Rimavskej Sobote, aby ste mali možnosť ju viac prelustrovať. Ak máte ale rovnakú zručnosť v ignorovaní svetových strán a GPS pokynov, asi chápete, kde je problém. O to viac večer.

Po chvíľke rozhliadania som na balkóne našla zaujímavé obrazy, ktoré som ihneď zachytila do článku, kým je ešte svetlo… keď sa mi práve niekto snažil vysvetliť ich skutočnú funkciu. Aha, veď to je Natálka Šimonová, víťazka Maľby roka 2020, s ktorou budeme o chvíľu tvoriť! Môžete si pozrieť jej Reťazák, ktorý je pôsobivý najmä tým, že vďaka nemu objavila čaro hrdze ako možného média pre maľbu. Keďže však nechce byť škatuľkovaná len ako tá, čo maľuje hrdzou, patrí sa mi dodať, že jej ďalšia často využívaná technika je frotáž (kopírovanie štruktúr na papier, ako ste kedysi skúšali s mincou), s ktorou trávila veľa času napr. v Paríži. Vlastne si jej práce môžete prezrieť rovno tu. Úsmevné bolo aj to, keď sme zistili, že sme vlastne menovkyne, rovnako staré a rovnako zapálené pre chvíľky s plátnom či papierom. A stretli sme dokonalého chodúľového mužíka, trikrát tak dlhého ako ja, ktorého som sa, bohužiaľ, zabudla opýtať, či by mi mohol zapózovať do článku.

Niekedy sa oplatí prekračovať svoje komfortné zóny, i keď toto slovné spojenie neznášam. Skrátka, ak máte pocit, že by ste niečo mohli skúsiť, no brzdí vás v tom negujúci vnútorný škriatok, asi by ste ho mali odignorovať. Nakoniec sa z toho popoludnia vykľula vcelku psychohygiena, tak nejak som ten kontakt s farbičkami už potrebovala. Zvláštny na tom bol fakt, že spoločnosť rovnako tvorivých ľudí ma dokázala dobiť energiou už len svojou prítomnosťou, na čo nie som až tak zvyknutá. Škoda, že sa nám nasledujúci deň nepodarilo viac sa povyprávať. Totiž, mojej zručnosti nadväzovať sociálne interakcie s pozemšťanmi konkuruje už len stena, a v hlave sa mi často odohráva „čauko, prichádzam ja, a práve vám idem narušiť konverzáciu“. Nemám poňatia, prečo. Asi sa bojím, že ma zjedia. 😀

Za fotku tiež ďakujem/e super fotografovi!

Naty a Naty

Diskusia s Michalom Havranom o kontrastoch Gemera

Táto téma je mojou srdcovou záležitosťou, preto mi tá hodinka nesmierne rýchlo ubehla a myslím, že ak by pán Havran dostal priestor aj päť hodín, stále by z toho dokázal veľa vytrieskať. Celá situácia u nás je na veľmi obšírnu debatu. Z pozitívnych zmien sa teším, iné faktory zase vnímam ako popud nezatvárať si pred nimi oči, aby aj tie sa postupom času obrátili v niečo, čo nás bude reprezentovať.

Michal Havran o kontrastoch Gemera

Ako jednu z tých svetlých stránok by sme mohli spomenúť novú značku Gemerch, ktorá má popularizovať náš región, a možno napomôcť ostatným si ho zamilovať. Autormi sú mladí dizajnéri práve odtiaľto, môžete si pozrieť celú ponuku. Michal Havran značku pokrstil gágoríkmi, ktoré mi, mimochodom, podčiarklo červenou ako nesprávne slovo. Azda preto, že správne malo byť bundáškenír, symbolický vyprážaný maskot, ktorý by však tričko zamastil. Ani ja som ho nestihla na festivale ochutnať, a tak dúfam, že už mám na námestí postavenú klietku hanby. Poznámka – keďže tento rok som sa nemohla nastajlovať do festivalových farieb, budúci ročník s otvorenou náručou privítam merčík aj pre nás mravce, s konfekciou siedmačky.

Gemerch

TIMEA

Hudobnú časť programu o šiestej večer otvorila stále viac v nezávislých médiách rozoberaná TIMEA. Hneď na začiatok musím povedať, že posledných pár rokov sú pre mňa festivaly skôr o objavovaní hudby, ktorá sa ku mne ešte nedostala, a inak to nebolo ani tu. Nestihla som si napočúvať takmer nič, prichádzala som bez očakávaní. Melancholický pop mi príjemne dokreslil chvíľu s vínkom, a odvial od chladnej jesene k pobrežiu oceánu. Určite zaujme aj vás, ak máte radi v hudbe nostalgickú atmosféru a zasnený hlas.

Coastline

TIMEA

Výstava umeleckých prác na tému Kontrasty

Od muziky sa presunieme znovu k vizuálnemu umeniu. Natália Šimonová nás tentoraz sprevádzala prácami študentov, z ktorých výber si tu nižšie môžete rozkliknúť a pozrieť. Škoda, že si nespomeniem na konkrétne mená autorov, no môžete tu vidieť zaujímavé poňatie témy napr. v zmysle nezdravých ideálov krásy a zachytenia prirodzenosti ženských tiel, čo sa nás mnohých, bohužiaľ, priamo týka, a zanechalo v nás stopu. Tiež tu vidíte dynamickosť akvarelu zobrazujúcu kontrasty medzi vnútorným a vonkajším svetom, následne diela poukazujúce na prchavosť našej pamäte pri stretnutí človeka po mnohých rokoch, rozkošné volské očká a kontrasty medzi použitými materiálmi, alebo fascinujúca spleť ventilátorov, ktorých zámer mi akosi vypadol. Podarilo sa mi odfotiť aj fotografie a tričká odhaľujúce tiene Bratislavy, očiam turistov na prvý pohľad skryté. Veľa tam toho teda nevidno, ale ak sa mi podarí zohnať link s touto prácou, priložím vám ho. Škoda, že som pozabudla cvaknúť inštalácie zobrazujúce kontrast ľudí bez domova v našom, stále pomerne komfortnom svete. Máte tu však ukážku zopár diel, ktoré som spomínala v časti o workshope, tie totiž obsahujú QR kód, po ktorého naskenovaní ste si mohli v telefóne zobraziť ich virtuálnu realitu.

něco něco

Toto je ďalšie zoskupenie, od ktorého som do začatia koncertu poznala jednu pesničku. Od začiatku ma to chytilo, možno preto, že majú takú svoju ľahkosť a dôvtip typický pre českú hudbu, ako majú povedzme Zrní, Tata Bojs alebo kedysi Čoko Voko. Čeština je veľmi spevný jazyk, do toho zopár chytľavých melodických tónov, a vznikne tak kapela ideálna pre živé vystúpenia. Skúste si vypočuť napr. skladbu priloženú nižšie, ak obľubujete presne tento formát domácej hudby.

Vlny

něco něco

FVLCRVM

Po chvíľke oddychu strávenom v sále pri premietaní študentských animovaných filmov nasledoval môj osobný headliner celého FRAJu (a zároveň moja bodka za piatkom), čo niektorých z vás asi nijako neprekvapilo, ak ste čítali reportík o Nvmeri v Bratislave. Pišta Kráľovič dokazuje svoju precíznosť, všestrannosť a profesionalitu ako v kapele, tak aj v jeho sólovom projekte, a to nielen v nahrávkach, ale aj naživo. Ako jeden z mála Slovákov dokázal skladanie hudby povýšiť na svoj zdroj obživy. Po celom dni ma atmosféra jeho koncertu vcucla ako čierna diera a vypustila som tam dušu. Prasknutý remienok mojej tašky súhlasí. Keďže som na Pohode on the Ground nemohla doraziť zrovna v deň, keď bola možnosť ho tam vidieť, veľmi sa teším, že som si to mohla vynahradiť rovno v domácom prostredí. Skúste dať jeho hudbe šancu, ak sa radi utiekate ku klubovej elektronike, ale na míle utekáte od prvoplánového, lacného zvuku.

Meaning

FVLCRVM

Od cesty domov ma delilo po koncerte možno desať minút, napriek tomu som mala nutkavú potrebu okrem zachytenia selfiepamiatky vyzdvihnúť posledný koncert, a tak nejak povzbudiť do budúcna, že má zmysel čo robí, a aj u nás má jeho tvorba miesto. Nebol čas premýšľať. No čo, trápnejšia už dnes nebudem. Ako správny Internet Explorer medzi živými som nedokázala sformulovať svoj myšlienkový bordel do jednej vety (prekvapivo, že?), preto ten priestor využijem tu. Teším sa, že ty a podobní umelci dávate šancu aj našej časti Slovenska. A aj keď to asi občas celkom demotivuje, celkovo na Slovensku tvoriť pre maličký a špecifický zhluk nadšencov, som rada, že mám stále po ruke nejaký slovenský materiál, ktorý každému môžem podsunúť ako čosi, čo by mali spoznať. Počas návštevy v Británii boli – síce vtedy ešte len Nvmeri – to prvé, čo som vytiahla z rukáva. A opäť ďakujem za darovaný vinyl! Na nejakom budúcom koncerte podporím aj naozaj.

Pišta a fialová hlava po koncerte

Time management je stále môj nepriateľ, a tak som sa rozbehla preč, s ošklbanou taškou v ruke jednej, s vinylom v ruke druhej.

Sobota

Po zobudení ma prekvapila nečakaná fyzická slabosť (podotýkam, nie z alkoholu) a ozaj to vyzeralo, že o druhom dni tu už písať nebudem. Napokon sa mi podarilo do popoludnia vzchopiť do trochu viac reprezentatívneho stavu, a povedala som si, že teda idem.

Diskusia so Zuzanou K. Hanzelovou o hoaxoch

Začiatok soboty sa niesol v pasívnejšom duchu než predošlý deň, čo mi vzhľadom na moju situáciu vyhovovalo, len tak posedieť a popočúvať. Popri vtipných perličkách ste si mohli odniesť užitočné tipy na vyhľadávanie správnych informácií, čo sa zíde najmä v prípade, ak to potrebujete obhájiť členom rodiny, ktorí napr. neovládajú angličtinu. Čítať obsiahlu štúdiu nemusí byť úplne jednoduché, preto podľa jedného z hostí, Vedátora, je dôležité, aby ste čerpali najmä z vedeckých časopisov, v ktorých si to najpodstatnejšie nájdete zhrnuté pochopiteľným jazykom pre každého. Obzvlášť dobré bolo odporúčanie nerobiť si závery hneď, namiesto toho aj zopár týždňov počkať a zhodnotiť situáciu s odstupom. Konšpiračné weby totiž reagujú na situáciu ihneď, kým je ešte horúca. Máme v sebe totiž zakódované, poznať odpovede na svoje otázky a strachy čo najskôr.

Hoaxy a dezinformácie so Zuzanou Kovačič Hanzelovou

Po diskusii ste sa mohli otestovať v kvíze so Slavom, 33-násobným víťazom Duelu, kam som radšej nepáchla, keďže môj intelekt nesiaha do nejakých závratných výšin. A tak, pri bezcieľnom ponevieraní sa balkónom som narazila na inštaláciu našej včerajšej frotáže. Aha… milé, nie? Môj P. zhodnotil, že vyzerá ako obal albumu.

inštalácia z workshopu

Tolstoys

Prvá kapela, ktorá v sobotu nabehla na pódium, si stihla už na Slovensku obhájiť svoju pozíciu kvalitnej hudby. Ja mám bližšie skôr k temným, ako jemným melódiám, preto som si ich napočúvanie stále odkladala na inokedy, až kým som sa vlastne neocitla na ich koncerte. Môžem zhodnotiť, že ich songy nákazlivo šíriace radosť, ma dokázali priviesť tak trochu do tranzu. Ela svojím vyžarovaním rozprávkovej víly očividne učarovala maličkým dievčatkám pred stage-om. Ak radi počúvate pop, ktorý sa vznáša ako ľahký vánok, Tolstoys si zaraďte do playlistu.

Olivy

Tolstoys

Roast show Preplesk

Silné reči už nejaký ten piatok sledujem, no naživo som si to odsedela až tu. Ako škodaradostnému nehanebníkovi mi tento formát hejtenia presne sedí, a ak ste nastavení podobne, má potenciál to zaujať aj vás. Ak máte súrnu potrebu od srdca sa zasmiať na slabých stránkach vybranej obete, určite si ich vo vašom okolí nenechajte ujsť. Tentokrát to schytala práve Zuzana a jej instagramový profil. Mimochodom, Matej Makovický je tak depresívny človek, až aj kŕdeľ vrán ho prišiel morálne podporiť, a keď svoj prejav ukončil, odleteli. A dúfam, že ten predvolebný sľub, aby vlaky v RS konečne aj zastavovali, nenecháte napospas osudu, ja si pamätám!

Preplesk

Chiki Liki Tu-a

Pre väčšinu z vás toto nebude žiadna neznáma, texty prešovskej zostavy buď milujete, alebo nenávidíte. Pre mňa táto kapela stále zostane v srdci ako jedna z prvých, ktoré som vo svojich -násť vôbec zažila na koncerte. Sú to profíci, na ktorých nikdy nie je nuda, a ako správny rocker, vyskákala som sa na nich tak, že ešte dva dni to moje nohy cítili. Videla som ich síce pred necelými dvomi mesiacmi na Pohode on the Ground, pri ktorej som sa o nich tiež zmienila, tento koncert bol však osobnejší. „Vieme, zanedbávali sme vás,“ priznal Ľubo Petruška; o to radšej som, že ich sem napokon vietor doniesol.

Milenka

Chiki Liki Tu-a

Matej Tále

Tento človek bol akési svetielko festivalu, pre mňa vždy záruka toho, že sa schuti zasmejem. Uvideli by ste ho uvádzať všetky položky lineupu, a počas prázdnej hodiny medzi poslednými dvomi kapelami dostal dokonca priestor na unplugged koncert. Komornejšia, gaučová atmosféra bolo presne to, čo som po skákaní na Chiki Liki potrebovala. Bizárik v podobe vtipného akustického pesničkára (a jeho tieňa) si určite nenechajte budúci ročník ujsť. Práve v jeho one and only songu o poltárskej migrantke som spoznala svoju hymnu, keďže tiež tak trošku migrujem na divoký západ a naspäť, síce nie z ekonomických dôvodov… a tak. Posolstvo Dostal som vši na omši sa mi, dúfam, vyhne.

Táňa, ekonomická migrantka z okresu Poltár

Matej Tále

Luvver

Ako sa Matej vyjadril, v Luvver vraj tak trochu počuť zvuk Depeche Mode, inak im však celkom nerozumie, a zapremýšľal aj nad zmyslom ich názvu (ako nového, tak aj pôvodného Fresh Out Of The Bus). Niečo podobné sa premieľalo aj mojou hlavou, ešte som rozmýšľala, či vôbec ostanem. Únava ma, prekvapivo, hodinu pred polnocou stále obchádzala, tak som si povedala, že si ich vypočujem. Neľutujem, korunujem ich na výborné zakončenie sobotného programu. Ich tanečné indie bolo nákazlivé, vizuál doslova strhujúci. Takto si presne predstavujem koncert, na ktorom zabudnem aj, ako sa volám. Získajú si vás, ak sa vám páči predstava energickej hudby s prímesou melanchólie, na ktorú sa dá tancovať, aj plakať.

Ocean

Luvver

Pár riadkov o tom, čo môžete papať a kde budete bývať

Ak vás, rovnako ako mňa, na mieste činu vždy ako prvá zaujíma pestrosť gastra, môžete si vydýchnuť. Teda, v prípade, že sa to v podobnom duchu bude niesť aj po ďalšie roky. Vybrať ste si mohli síce iba v jednom stánku, no keď som postrehla, že je zaň zodpovedný môj obľúbený podnik, vedela som, že zlé to nebude. Našlo sa tam čosi pre každého, aj v prípade, že nejete mäso. Nie som zrovna typ, ktorý by vyhľadával cigánsku v žemli a kebab, preto mi padol vhod vegetariánsky hot-dog z cíceru. Škoda, že som nestihla vyskúšať fish&chips. S mojím periférnym videním a perfekcionizmom môžem tiež zhodnotiť aj burger prechádzajúci okolo mňa, ktorý vyzeral naozaj ako vzorový chrumkavý burger, nie dvojdňová kaiserka stlačená ako do herbára. Malé srdiečko dávam aj za recyklovateľné podnosy pod jedlo a vratné poháre.

zátišie s FRAJ pohárikom

Čo sa ubytovania týka, festival nájdete pravdepodobne aj v budúcnosti zastrešený reštauráciou Čierny orol na námestí Rimavskej Soboty. Rozložiť si stan na dlažobných kockách asi nebude dobrý nápad, preto si budete musieť rezervovať izbu v niektorom ubytovacom zariadení. V tomto mi FRAJ pripomína skôr mini-pidi juhoslovenskú Primaveru.

areál Čierneho orla

Vsuvka pre tých, ktorým duša nedá pokoj ani na koncertoch

Toto pokojne preskočte, ak sa vás to netýka. Zrovna teraz však vnímam ako vhodné prihovoriť sa tým z vás, ktorí mávate problémy s úzkostnou poruchou, či sociálnou fóbiou a sami sebe ďakujete za to, že ste vôbec docestovali na dané miesto – toto je pre vás.

Sú veci, ktoré síce do reportáží za normálnych okolností nepatria, áno, už doteraz ste tu asi narazili na neúrekom „vaty“. Neviem písať strohé recenzie, nenávidím ploché interviews, mám rada svoju slobodu v osobnejšom prejave. Asi preto mi neprekáža nosiť nálepku len bloger, i keď by som možno mohla sedieť v redakcii.

Túto stránku som pred polrokom zakladala s tým, že nemá prezentovať dokonalý život, a má vám byť oporou, ak sa tiež cítite, že neraz vstávate ľavou nohou. Keď som už počas piatka niekoľkokrát začala lapať po dychu, uvedomila som si, že je nás podobných určite omnoho viac. Príliš sa o tom nehovorí, ale úzkosť si nevyberá miesto, a tak vás jej nepríjemné príznaky niekedy prekvapia napr. aj na koncertoch a festivaloch. Možno vám tiež občas pripadalo zvláštne, prečo, keď máte dôvod cítiť sa fajn, zrazu skamenievate, začnete sa potiť, byť nemotorní, občas zacítite mierne mravčenie v niektorých častiach, alebo neviete povedať súvislú holú vetu, pretože myšlienkový prúd vyfučal. Máte chuť sa vtedy zakryť neviditeľným plášťom. Len vás chcem ubezpečiť, že to – podobne ako škrabanec – nijako nesúvisí s vami. Necíťte sa previnilo. Nie je to súčasť vášho charakteru! Nesmie vám to byť nepríjemné voči ostatným. V konečnom dôsledku ste na to doplatili vždy vy. Ak ste toho schopní, nepotláčajte to v sebe, skúste sa otvoriť tomu, že sa to deje. Už len to je oslobodzujúce.

Nie som kvalifikovaná na to, aby som rozdávala rady, iba som sa s vami chcela podeliť o tipy, ktoré aspoň mňa dokážu ako-tak vrátiť do normálu. Schovajte sa aspoň na desať minút niekam, kde si nájdete chvíľku osamote. Nič nové, viem, no koľkí sa tomu účelovo vyhýbate, aby ste nebodaj na svojich známych nejako prapodivne nepôsobili? Skúste si naozaj nájsť chvíľu, a zatvorte sa na WC alebo kdekoľvek sa dá. Nemusí to byť len raz. Pokojne niekoľkokrát do dňa. Určite nemusím pripomínať dýchanie zhlboka. Práve plytké dýchanie je to, čo vám „dopomáha“ cítiť sa vyčerpane. Tiež to zbytočne prekysličuje pľúca, čoho následkom môžete pociťovať mdloby (deje sa mi to tiež). Pozor však na to, aby ste nemali príliš dlhé nádychy, ktoré majú ten istý efekt! Keď som donedávna skúšala dýchať „zhlboka“, príliš ma to teda neupokojilo. Kým som nezistila, že nádych má byť rýchlejší, a výdych (najlepšie ústami) pokojný, dlhší. Nabudúce to skúste takto. Medzitým skúste dych na pár sekúnd aj zadržať. Ohľadom dýchania ste možno aj vy narazili na tip, dýchať do igelitového vrecka, ja ho so sebou nenosím, preto nechcem písať za seba, avšak pre niektorých ľudí je toto osvedčená pomoc. Dodávate si tým do tela chýbajúci oxid uhličitý, ktorého zásoba v pľúcach sa vám vyčerpala práve prekysličením. Neskôr dám echo, ako to zafunguje mne. A kúpte si malú, aspoň trojdecovú fľašu, z ktorej budete pomaly piť, ak sa začnete cítiť nekomfortne vo svojom tele. Väčšinou sú všade možnosti, kde sa ju dá pravidelne dopĺňať čistou vodou. Ide o to, že takmer vždy sa nám v takých situáciách vysušia ústa, a to dosť dlhodobo. Počula som však, že nesmiete piť rýchlo a veľa, čo by mohlo spôsobiť ešte väčšie škody, a znova mdloby… takže naozaj len postupne, po malých dúškoch. Na sebe pozorujem, že to vážne trochu pomôže utíšiť stav. Robím tak priebežne počas dňa; až sa mi zdá, že pijem vlastne stále. Naozaj, určite sa vyhnite pitiu veľkého množstva vody naraz, ak už pociťujete tlak na hrudi. Zopár lístkov mäty má tiež zmysel prihodiť si, minimálne z aromaterapeutického hľadiska. Prosím, majte na vedomí, že čo píšem, je vysoko subjektívne. Len som mala potrebu vám možno trochu pomôcť poskladať si svoj vlastný recept na úzkosti, ak vás prepadnú práve na hudobnom podujatí.

Nenechajte si kaziť super akciu, nesnažte sa potláčať to, čo sa už deje. Ja tak fungujem aj na Pohode. Zazipsujem sa na nejaký čas v stane, spravím si dychové cvičenie, a síce to nemá dokonalý výsledok, som potom schopná lepšie fungovať. Niekedy to potrebujem dvakrát do dňa, inokedy raz za celý víkend. Neodopierajte si to.

Napr. po sólo koncerte, kedy sa každý nahrnie na toalety, tráviť na nich čas asi nebude zrovna upokojujúci zážitok. V takom prípade sa mi osvedčilo dostať sa niekam do rohu, na lavičku, niekam, kde sa nebudete cítiť, že sa čaká na váš odchod. A potom si ešte postáť niekde v „exteriéri“ (povedzme vzadu, na nie až tak podstatnom koncerte), kde nie ste úplne ako päsť na oko. Paradoxne ma však najviac vyčistí koncert, na ktorý sa najviac teším, a prosto na ňom vypnem. Čo sa osvedčilo vám? Podeľte sa o to s nami v diskusii, prosím.

ako vedieť o svete a zároveň nebyť v epicentre diania

Inak, naučila som sa tu na staré kolená pridávať príbehy na Instagram. Hmm, chcela som byť trošku aktuálna a osmeliť sa vo videoformáte príspevkov, ale pravdepodobne to nebude udržateľné. Stále mám z toho pocit, že som stratila pol minúty z koncertu. Medzitým, pri fotení ilustračnej fotky som zadržiavala smiech, i náhle vzkriesil sa vo mne otáznik, kto do mačky otočil to písmenko J, a pokazil mi takto záber.

Na záver ďakujem FRAJu za možnosť zažiť skvelé dva dni, nie len tak hocikde, ale takmer doma. Undergroundová diera v strede Slovenska sa pomaly plní, a očakávam, že ju budú plniť aj návštevníci z iných krajov. (Ak ste preleteli celý tento článok až sem, asi by ste mali zvážiť kúpu vstupenky.) Zároveň je toto názorný príklad, ako je občas fajn pokúsiť sa zhmotniť aj svoje nekonvenčné, možno až detské predstavy. Práve tie majú potenciál obstáť vo svete plnom nudných možností. Neskromne dúfam, že pokryjete tak trochu aj výchovný charakter v hudobnej sfére, a ja tu postupom času na otázky „Čo to hralo?“ nebudem musieť odpovedať „také gitary z Bratislavy, nepoznáš.“ Čo myslíte, čakala by som, že za hudbou budem niekedy cestovať menej ako 200 kilometrov?

0 Komentárov

Priestor na diskusiu

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Všetky články