Ako inak začať prispievať do rubriky o tvorení, ak nie príspevkom o samotných začiatkoch? Viem, ste si veľmi dobre vedomí toho, že pokrok sa dá dosiahnuť jedine praxou a časom. Ale čo ak to nie je stopercentná pravda?

*

Váhala som, či vám to sem vešať. Chcela som mať v tejto rubrike prostú galériu s mojimi výtvormi, asi najmä v rámci psychohygieny – potlačiť v sebe pocit, že veci musia byť tip-top, aby som ich mohla ukázať ľuďom. Viete, maľovanie/kreslenie je naozaj raj pre striktných perfekcionistov ako som ja. No zároveň peklo. Iba nedávno som pochopila, že nikdy nenadobudnem o sebe mienku, že už viem nakresliť všetko. A je to v poriadku.

Ako tak však začínam prebúdzať tento blog k životu, uvedomila som si, že galéria je málo. Nepovie vám nič. Som si istá, že je medzi vami mnoho takých, ktorí sa takisto pokúšajú kresliť či maľovať – len sa vám zdá, že akosi… márne. Prekvapím vás, keď poviem, že som to mala rovnako? Asi nie, že? Ceruzka bola vždy moja kamarátka. Teda, veľmi dávno. Na strednej škole som ju odložila. „Som naivná, musím uprednostniť reálny život pred čarbaním si na papier. Aj tak nikdy nebudem vedieť kresliť, je to príliš ťažké.“ Poznávate v tom aj svoje myšlienky?

Neviem, čo ma po cca dekáde pochytilo znova tento koníček obnoviť. Môže za to istotne aj vynikajúci vynález – antistresové maľovanky – pri ktorých som si hovorievala: „Čo tak zase vytvoriť niečo vlastné? Dokážem to ešte vôbec?“ Mimochodom, iba pred pár dňami som si spomenula, ako do našej triedy ešte na ZŠ prišla psychologička, vyhodnotiť osobne s každým z nás individuálne výsledok testu, na akú profesiu sa hodíme najviac. Účelom bolo pomôcť nám pri výbere strednej školy. Mali ste to tiež? Pani mi vtedy povedala veľmi šokujúci výrok, a to: „Prečo vás rodičia chcú dať na cestovný ruch? Vy sa jednoznačne hodíte na umenie. Písanie, maľovanie, čokoľvek, ale toto je vaša oblasť. Radím vám, aby ste to rozvíjali, v ničom inom sa nebudete cítiť doma. Naozaj zvážte ten výber školy!“ Mala som pocit, že do mňa snáď vidí! No asi tušíte, čo sa stalo. Nedala som na ňu. Bola to chyba? Zjavne veľká. Ale človek ich robí. O tom je vlastne celý tento blog, aby som vám neustále dookola mohla pripomínať, že chyby budete robiť stále a zo dňa na deň nebudete Oprah Winfrey. Dôležité je mať sa kam obzrieť, smerom vzad. Vidieť za sebou pokrok. Ja ho vidím až teraz, v dvadsiatich šiestich. Mám pocit, že všetci moji rovesníci toho dokázali už ďaleko viac. Ale to vôbec nevadí, nikdy nie je neskoro! Pamätajte, ak máte podobné myšlienky, som tu stále s vami a budeme robiť pokroky spolu. V tejto rubrike si budeme maľovať.

Povedala som si, že ku každému obrázku napíšem pre vás pár zaujímavostí. Prečo som ho vytvorila, aký je za ním príbeh? Čo na ňom schvaľujem a čo sa mám do budúcnosti naučiť eliminovať? Verím, že aj vám to pomôže pochopiť, ako niekedy stačí naučiť sa jeden nepatrný krôčik a zmení to celé vaše dielo. Tak poďme na to! Teraz vám ukážem výber z toho najlepšieho, čo by som najradšej nechala zahrabané hlboko v šuplíku. Ak máte vidieť reálny progres, potrebujete vidieť skutočné začiatky. (Ak teda nepočítame moje experimenty z prvého stupňa základnej školy – zlepiť si z papiera vlastné rozprávkové knižky.)

Zabudla som vás varovať, aby ste pred rolovaním sem nič nepili, záchvat smiechu zaručený. Toto sú moje prvé pokusy o portrét vôbec, z roku 2008. Paráda, že som na ne pripísala aj mená – asi preto, aby tie tváre bolo možné aspoň k niekomu prirovnať. Páči sa mi ten mastný fľak na obrázku vľavo, vrchol profesionality, že? A toho chudáka napravo aj celkom ľutujem, že dostal meno, po tom, čo priateľ skonštatoval, že sa viac podobá na Mariána Vargu.

Ďalšia snaha o „realistickú“ kresbu, z toho istého roku, tentoraz zátišie. Mohlo to dopadnúť aj horšie, avšak kvetinám chýbajú čistejšie línie a ešte čosi, čo spomeniem nižšie v časti o chybách, ktoré majú všetky tieto obrázky spoločné.

Po dvoch rokoch sa mi už, myslím, ruka celkom rozcvičila, aj keď sa stále nemám čím chváliť. Pokrok môžeme vidieť v tom, že objekt sa na svoju predlohu začína dôvernejšie podobať a výsledok už nie je tak vtipný ako v predchádzajúcich prípadoch. Pamätám si, že som v tomto období už viac začala sledovať rôzne tipy od lektorov. Dozvedela som sa také, ktoré som sa učila zapojiť na týchto, aj na nasledujúcom obrázku z 2012:

• Odosobniť sa od kreslenej osoby či objektu, a vnímať ho geometricky, v tvaroch. V 2008 som sa sústredila priveľmi na to, koho kreslím a spoliehala som sa na intuíciu, že napodobním ich črty – čo sa nestalo. Treba sa sústrediť na tvary a línie, ktoré práve kreslíme.
• Tieňovať inak, než ťahmi ceruzky. Použiť napr. tyčinku do uší a vyhnúť sa rozmazávaniu prstami. Tie obsahujú olej, ktorý kresbu znehodnotí.
• Vlasy chápať ako celok rôznych skupiniek, vedúcich rôznymi smermi. Ak si všimnete na „portrétoch“ z 2008, vlasy som kreslila po jednom, ako línie. Chyba. Jednotlivé vlásky je lepšie dokresliť alebo vygumovať až potom, čo máte vytieňovanú sekciu. Napríklad ofinu, hrubší prameň, kučeru… To isté platí pri zvieracej srsti.
• Používať plastickú gumu. To je taká, ktorá nedrží svoj pôvodný tvar. Viete si ho vymodelovať do precíznejšej podoby, ktorá vám pomôže vygumovať naozaj len to, čo potrebujete. Zásadný rozdiel medzi obyčajnou a touto gumou je tiež v tom, že nezanecháva za sebou „omrvinky“ a dokáže toho vymazať oveľa viac a rýchlejšie – aj tmavé pigmenty. Využijete ju pri vyťahovaní odleskov, kreslení vlasov, fúzov. Na to je obzvlášť vhodná detailná, tenučká elektrická guma na baterky. Tú nemám, namiesto nej mi však život zmenila guma v ceruzke. Na zvýrazňovanie detailov je výborná.

Dnes by som ešte doplnila:

• Úplne super sa tieňuje takýmito papierovými roztieratkami alebo prstom obaleným v malom kúsku vreckovky.
• Proporcie vedia byť menšie peklíčko, keď zrovna nemáte náladu na geometriu, no zároveň nechcete „podvádzať“ s transferovým papierom. Chystám sa kúpiť toto proporčné meradlo od Derwent, tak vám dám neskôr vedieť, ako sa mi osvedčilo. Vkladám doňho celkom nádej.
• Nikdy, nikdy na kreslenie ani maľovanie nepoužívajte klasický kancelársky papier. Kúpte si hrubší, viacgramový papier určený špeciálne pre kreslenie. Takýto papier má totiž nerovný povrch, čo vám umožní, že sa doňho pigment z ceruzky viac „zažerie“, znesie viac vrstiev. Ja používam minimálne 240 gsm/m² mix media bloky. Tie, ako ste sa asi dovtípili, sú ekonomické v tom, že na vašu kresbu môžete pridať aj ľahkú vrstvu akvarelu, akrylu, či fixy. (Pozor, na akvarelovú maľbu so silnými mokrými vrstvami už potrebujete akvarelový papier! O maľovaní vodovkami vám tiež niekedy napíšem.)
• Na realistickú kresbu určite potrebujete aj čierno-čierne a snehovo-biele uhlíky. Keďže som ich zatiaľ na portrét nepoužila, detailnejšie vám ich predstavím pri mojej poslednej kresbe. Minimálne potrebujete aspoň set klasických grafitových ceruziek rôznej tvrdosti (ja mám 8B-2H).
• Akokoľvek sa nám do toho nechce, musíme sa naučiť základy anatómie. Keď sa chystáte kresliť portrét, tak hlava a prípadne ruky celkom postačia. Konečne som si však uvedomila, že sa nedá nakresliť hyperrealistický portrét, ani preslávenou pravou hemisférou, ak neviem ako funguje ľudské telo.

Výtvory chcem zverejňovať v takom poradí, v akom vznikali. Keď sa dostanem ku kresbe, ktorú som dokončila nedávno (február 2021), upozorním vás na FB stránke, že som sem na ňu pridala link. Na nej totiž krásne budete vidieť, ako všetky tieto tipy fungujú a rapídne mi pomohli sa zdokonaliť. Keby som o nich nevedela, možno by som naďalej opakovala tie isté chyby, alebo s tým nadobro sekla. Teraz si dokážem nakresliť, na čo mám práve náladu; síce nie dokonale, ale celkom dostačujúco. Nové veci sa učím s oveľa väčšou motiváciou, keď vidím pokroky. Som si istá, že stále ma bude ovládať perfekcionizmus a nikdy nenadobudnem pocit, že už viem všetko. Tak mi to však vyhovuje, chcem sa stále učiť. Ani skutoční umelci sa neprestávajú zdokonaľovať, aj keď laické oko môže zhodnotiť, že majú čarovné ruky. Asi to bude naozaj tak, že kto to kreslenie, či maľovanie berie ako seriózny koníček, v ktorom chce byť profesionál, nikdy nedosiahne nejakú métu. Tá sa bude stále viac a viac zvyšovať. Zrejme to budete mať takisto. Kým vy môžete mať vzor v konkrétnom umelcovi, ten ho má pravdepodobne tiež v niekom inom. Pritom obaja sa cítite úplne rovnako – že stále máte čo doháňať. Sranda, však?

Tento portrét z roku 2012 je, mimochodom, zatiaľ môj posledný. V poslednom čase sa zameriavam skôr na krajinky a viac abstraktnejšiu tvorbu, ale poviem vám, veľmi ma to nahlodáva znova si to skúsiť. Zmenil sa odvtedy môj cit v ruke na portréty? Uvidíme, plánujem zvečniť na papier môjho bračeka. Alex Turner je tiež verná predloha, ale chcela by som ho spracovať skôr v pop art štýle, s akrylkami.

Čo majú spoločné všetky kresby z článku?

V zoznamoch vyššie som vám opísala, ako sa moje haky-baky vyvíjali v čase. Existujú však dve chyby, ktoré majú spoločné všetky tieto kresby, ako som už spomenula pri fialkách. Toto zistenie mi vyriešilo večnú otázku, prečo výsledky môjho tvorenia stále nevyzerali realisticky, aj keď som tieňovala a používala rôzne tvrdé ceruzky.

1. Reálny objekt nelemujú žiadne čiary: Keď s kreslením začíname, máme akúsi potrebu každý objekt, či dokonca každú jeho časť, olemovať. Tak schválne, skúste si nabudúce nakresliť niečo, kde svetlý okraj necháte svetlým a vytieňujete ho dostratena, tak, ako vyzerá v reálnom živote. Som si istá, že uvidíte zmenu. Všimnite si, že aj posledný portrét, akokoľvek vierohodne sa podobá, stále nevyzerá ako vystrihnutý zo zrkadla. Jedným z dôvodov je práve to, že som lemovala. Bundu, bradu, oči, nos… ústa však vyzerajú o dosť lepšie.
2. Nevyvážený kontrast: A keď sa naučíte prestať všetko lemovať, venujte pozornosť kontrastu. (Preto je dôležité, aby fotografia bola dobre nasvietená, nie mdlá. Takisto aj reálne zátišie.) Pozrite si teraz všetky fotky v tomto článku. Máte? Ich hlavný problém je, že všetky sú kreslené len v akejsi strednej hodnote. Dovolím si tvrdiť, že takto kreslíme všetci. Bojíme sa na tú ceruzku pritlačiť! Lenže reálny život je plný zvýraznení a tieňov. Preto sa musíte prestať báť používať čiernu a bielu. Svetlé detaily nechať naozaj vyniknúť a prestať sa báť urobiť tiene naozaj hlboko čierne.

Nestrácajte nad sebou trpezlivosť. Áno, čas robí zázraky. Skratky v zlepšovaní svojich schopností sa nikomu z nás nevyplatia! Skôr či neskôr si nás nájde práve tá zapeklitá oblasť, v ktorej máme medzery. Celý proces nám však vie spomaliť, ak sa učíme nesprávne techniky. Nevedomky opakujeme dokola tie isté chyby, ktoré sa nám neskôr krvopotne odúčajú. Preto je dôležité skúšať aj tipy od skúsených výtvarníkov a nebojovať proti nim. Mnohí z nich sa dnes delia o svoje znalosti online, čo rozhodne nie je samozrejmosťou. Tým umelcom, ktorí najviac pomáhajú mne, venujem určite samostatný článok. Takže, moja hlavná rada pre dnešný deň: Dávajte si pozor na budovanie zlých návykov! Rovnako ako pri hre na hudobný nástroj, aj vo vizuálnom umení platí, že potrebujete správne vedomosti. O niektorých si viac povieme nabudúce.