Nenávidela som hudbu! Celkom paradox u človeka, ktorý dnes píše väčšinu článkov práve o nej, všakže? A predsa. Klin sa klinom vybíja, a jednej kapele sa podarilo ma nalomiť. Dnes pre vás nemám žiadnu vtipnú historku, ani nerozdávam úžasné rady. Dovoľte mi len, prosím, vyliať si dušičku o tom, akú obrovskú silu má hudba. Spoznajte tak celé pozadie tohto blogu.

*

Nepáčilo sa mi vôbec nič. Hudbu som mala za úplný nezmysel, omyl vesmíru. (Teda, ak nepočítame moje tančeky na Martina Madeja a Senzus.) Pesničky znejúce cez veľké prestávky, ktoré si moji spolužiaci prehrávali z ich prvých telefónov, mi rezali uši. Tiež som bola decko, ktoré na rodinných oslavách malo občas srandu z toho, že stláčalo na rádiu tlačidlo OFF. Netušila som vtedy ani zďaleka, že hudba nie je len to, čo som nedobrovoľne počúvala z komerčného rádia. So žiadnou inou tvorbou som kontakt nemala. Nemala som ho odkiaľ mať. Ani v čase mojej puberty totiž internet stále nebola samozrejmosť v každej rodine, boli sme vtedy radi, ak sme si dokázali zahrať Pinball a načarbať machuľu v Skicári. Preto nehrozilo nejaké vyhľadávanie si informácií online. Vlastne sa čudujem, že ma to vtedy neovplyvnilo. Čím to je, že som mala voči hudbe takú averziu? Až do istého dátumu, ktorý to zmenil.

19. 9. 2007

Matne si spomínam, že jediný zvuk, ktorý sa mi v útlom detstve celkom páčil, boli Red Hot Chilli Peppers a zvuky im podobné, ktoré občas zazneli z hudobnej stanice v TV. To by dávalo zmysel, keď vezmeme do úvahy môj dnešný vkus. Inak nič, stále som bola za podivína, ktorému sa deťúrence smiali, že nepočúva žiadnu hudbu.

V roku 2007 už som bola celkom zabehnutá vo svete blogov (aj keď si viete predstaviť, akú úroveň to asi malo – nevadí, začiatky). Kamarátka si na tom svojom vytvárala šablóny s nejakými Arctic Monkeys, stále dookola. 19. septembra som si povedala, že teda zistím, čo na „tom“ vidí, a pustila som si toto:

Nič svetoborné, dokonca to ani nie je ich song, zrejme len nejaká recesia na Girls Aloud. Netuším prečo, ale zaujalo ma to. „Hmmm, je to také… iné?“ premietalo sa mi vtedy hlavou. Nedokázala som si to vysvetliť. Toto bola prvá pesnička v mojom živote, ktorá ma donútila si vyhľadať aj ostatnú tvorbu, bez toho, aby som k tomu bola donútená.

Zmena

Nastalo obdobie, kedy som si potajomky začala posielať cez Bluetooth do telefónu muziku. Zrazu sa aj zo mňa stal cvok, púšťajúci si dookola všetky tie tri pesničky, ktoré interná pamäť o 30MB dovoľovala nahrať. Viete si predstaviť, ako zle som na tom predtým bola, keď sa ma ľudia začali pravidelne pýtať: „TY počúvaš hudbu?!“

Medzičasom som začala snívať o tom, aký je to asi pocit, byť pódiová hviezda. Tiež ste túžili v puberte vypredávať Wembley s vašou úžasnou kapelou? V lepšom prípade aspoň existovala, v tom horšom, čo bol aj môj prípad, ste si len zúfalo kreslili do zošita jej logo a fotili promo fotky na prvý album. Do arén ma síce nikto nepozýval, zato som si 21. 12. 2012 na stredoškolskom vianočnom vystúpení zahrala svoju prvú pesničku. Zhodou okolností v termíne, keď sa môj slot krížil s koncom sveta. Našťastie som ho, ako vidíte, nespôsobila. Každopádne som sa odvtedy gitary nedotkla, asi by to chcelo ju znova vyvenčiť. Komu z vás tiež nejaký hudobný nástroj zapadá doma prachom a zúfalo čaká, kedy sa budete znova hrať? Dáme si spoločne nejakú hudobnú výzvu?

K hudbe patria aj koncerty

Oceniteľnou výhodou kapely je, že ju tvoria živé indivíduá, ktoré môžete z diaľky pozorovať. Čo, logicky, hodláte raz učiniť – hlavne, ak ste v puberte. Nie vždy však život s nami spolupracuje. Naopak, občas máte možno aj vy pocit, že si z vás špekulantsky uťahuje. Tak som si rad-radom nechala prešvihnúť všetky koncerty, ktoré som mala možnosť navštíviť.

Písal sa rok 2009, keď mal Rock For People úplne úžasný lineup plný mien, medzi ktorými svietili aj Arctic Monkeys. Nejdem sa spovedať, aké peklíčko to pre mňa bolo, keď som musela dva dni pred festivalom svoj kúpený lístok nakoniec predať. Ešte som bola mláďatko, ktoré vlastne ani nemalo povolenie vydať sa samo do cudziny „iba“ s kamarátkami. Približne polrok som to však niesla ťažko.

Nasledovalo ešte zopár takýchto koncertov, kedy som bola buď primladá, aby som mohla vyjsť sama ďalej ako za hranice Slovenska, alebo som mala spoločnosť, no nemala peniaze. Či naopak, peniaze neskôr neboli problém, no spoločnosť na poslednú chvíľu odmietla. Postupne sa mi počet absolvovaných koncertov pekne zbieral, na AM som však stále čakala márne. Že ich niekedy uvidím, v to som nedúfala už ani v kútiku duše. Automaticky som si ich po niekoľkých rokoch zaradila ako meno, ktoré nezažijem nikdy inak ako v slúchadlách. Najmä, keď asi rok po vydaní piateho albumu prestali spolu fungovať, a vyzeralo to, že ich hudba ostane zapísaná v minulosti.

Prekvapivo, po piatich rokoch obnovili svoju aktivitu a so šiestym albumom tento môj príbeh nadobudol veľmi nečakaný zvrat. Čoskoro (rozumej do mesiaca) si o týchto akčných zážitkoch budete môcť prečítať, bude to nálož plná malérov, ponaučení, a snáď vás konečne aj rozosmejem.

Je nápomocné mať počas mladosti vzor?

Pri počte pozemšťanov na tejto planéte asi nemusím pripomínať, aké široké spektrum temperamentu na nej dokážeme stretnúť. Vysvetlite to však niekomu v puberte. Keď sa vo veľkom kolektíve niečím výrazne odlišujete (a to ani nie chcene, byť outsiderom vtedy ešte nebolo cool), nielen, že si to všimnú, ale dajú vám to aj patrične najavo. Takéto fungovanie v škole je veľkým zabijakom sebavedomia, čo nakoniec aj vás hádže zbytočne do pozície obete, a vy nemáte energiu na sebe pracovať. V pätnástich ale prakticky ani neviete, na čom.

Mať zrovna v takom období niečo, čo ma dokáže vytrhnúť z myšlienok sebaobviňovania a podobného mentálneho odpadu, bolo oslobodzujúce. Všetci z AM mi boli veľmi sympatickí v tom, že to nie sú také tie typy ľudí, ktoré je všade vidieť a počuť. Obzvlášť spevák, Alex, je zvláštny vzor frontmana, pretože na mnohých poslucháčov nepôsobí vôbec príjemne, skôr „kyslým“, cynickým dojmom. Oslavuje narodeniny deň predo mnou, čo mi konečne vyriešilo skladačku, prečo s ním ohľadom toľkých názorov v interviews súhlasím. Niežeby horoskopy mali nejakú zvlášť pridanú hodnotu, neexistuje na svete dvanásť typov ľudí a toť vsjo, ale určité charakteristické črty sa jemne zhodovať môžu.

Aspoň z rozhovorov pre médiá na mňa ten človek pôsobí, že rozpráva, až keď si to situácia vyžaduje. Frontmanom sa najprv ani netúžil stať, čo dosť bije do očí zo záznamov ich prvých vystúpení. Sarkazmus je jeho druhá materinská reč, ale zároveň je z neho cítiť, že je to osoba skôr citlivá ako ironická, aj keď viac introspektívne než navonok. Mám pocit, že práve preto ho toľkí majú za excentrického idiota, ktorý sa rád predvádza. „Priateľsky“ na ľudí obvykle pôsobí skôr otvorený prejav s úsmevom nonstop nahodeným na tvári. No, a potom sú tu typy ľudí, ktorí sa usmiať dokážu iba vtedy, keď sa cítia šťastní naozaj. A keď rozprávajú, len ak majú čo. Môže to pôsobiť veľmi arogantne, keď takýto jedinec nakráča na stage, nejaviac záujem o nejaké expresívne „zabávanie publika“ a lezenie po kovovej konštrukcii pódia. Presne taký Alex je, a podobne vidím aj seba. Ukázalo mi to, že je v poriadku, ak nekopírujete väčšinové správanie. Že „správny“ charakter je v podstate každý! Vedomie, že niekto takýto existuje a darí sa mu v živote, mi pomohlo si konečne uvedomiť, že tiež mám ako introvert svoju hodnotu. Ak toto čítajú mladší čitatelia a cítia sa podobne nanič sami so sebou, tak vás prosím, aby ste si rovnako uvedomili, že ste super. Každý máme svoje chyby, na ktorých budeme pracovať celý život, a do dokonalosti to nedotiahneme nikdy. Len by ste mali vedieť, že tu naozaj pobehujú ľudia, ktorí sú vám podobní, a dokonca sa im napriek tomu darí. Tie vlastnosti, ktoré si vykresľujete ako zlé, môžu mať v živote veľmi pozitívny dopad. Tichší ľudia sú napríklad skvelí pozorovatelia a dokážu sa plne sústrediť na jednu vec.

Všade sa píše či rozpráva, že nie je dobré mať vzor a je potrebné byť sám sebou. Lenže v mladom veku je práve hľadanie sám seba problém, človek ešte nemá na všetko vyhranený názor. Stretol zatiaľ málo ľudí, z veľmi jednotvárneho prostredia. Podľa mňa je dobré, keď má možnosť vidieť, že na svete je niekto úplne iný, než povahy, na aké je zvyknutý. Že to môže byť predstava odstrihnutá od reality, je v tom momente úplne jedno, ak mu to má pomôcť. Neznamená to, že tej persóne má vo všetkom pritakávať. Vnímam, že je dobré, ak si pri sympatickej osobe „puberťák“ trénuje aj nezhodu v názoroch.

Časom zistí, že zrazu sa vykryštalizovala jeho vlastná nátura. Ak ste mali tiež svoj vzor, isto si pamätáte postupný bod zlomu, kedy ste prestali cítiť potrebu sa takto ubezpečovať, že ste v poriadku. Mne to otvorilo dvere k samej sebe. Taktiež som sa naučila vnímať pestrosť povahových vlastností a tolerovať ich.

Preto, čokoľvek vám pomôže, je pre vás dobré. Aj keď je to proti dnešným zásadám sebavedomia, pozitivity, motivácie, ktoré sa skrátka nedajú aplikovať na každého bez rozdielu. Och, a pustite si tiež nejakú dobrú hudbu!