Kapela odhodlaná hrať pre desať ľudí. Zúfalec stojaci na mieste činu skôr než stihli pricestovať samotní hlavní aktéri. Pitný režim pod pódiom. Dá sa to všetko spojiť do jedného večera? Dá! Takto.

*

Bezcieľne sa predieram zákutiami nástenky Facebooku (produktívnejšia alternatíva k zízaniu na stenu), keď tu zrazu na mňa vyskočí reklama na nejaký FRAJ festival. Dozvedám sa, že 25 kilometrov od miesta, kde bývam. Dobře vy, konečne presne zacielený marketing! Len tak mimochodom sa konečne (k tomuto momentu poprosím slávnostné fanfáry) v našom okrese začalo diať niečo, po čom piští aj moja dušička. Viete, čo sa týka kultúry, ktorá siaha trochu hlbšie ako plytké vody mainstreamových rádiostaníc, nebolo tu veľmi kde si ju užiť. Nechápte ma zle – divadlo, kino, remeselná výroba, to všetko tu rozkvitá, ale hudba… Keď si pozriete turné väčšiny slovenských kapiel, na južnom Slovensku je zvyčajne diera. Nie je o ne záujem. U nás v Hnúšti sa napríklad musel zrušiť koncert Slobodnej Európy a Walter Schnitzelsson, z prostého dôvodu – nezáujem ľudí. Prečo je tu taká silná zaujatosť voči alternatívnej muzike, aj keď sa organizátori snažia ju medzi ľud dostať?

Nuž, a stalo sa. Po kliknutí na stránku práve objaveného festivalu nastalo svetielko nádeje a moje srdco poskočilo, ako keď Pohoda v roku 2012 oznámila The Horrors – FRAJ oznámil Billy Barman! Totiž, to nie je len tak. To je Billy Barman v Rimavskej Sobote! Za to by som dala aj dvacku. Tušíte, čo o pár mesiacov nasledovalo. Kozmonautka Rowena sadla do rakety, odletela na iné planéty do autobusu, odviezla sa 20. 6. 2019 na miesto činu.

Jediná

Ja neviem, či to už zákonite na každom koncerte musí byť pravidlom, že sa mi prihodí nejaký skvost, čo sa normálnemu človeku asi vyhne oblúkom, ale zrejme áno. Ako nešofér si dopravu veľmi nezmanažujem, tak teda neviem, či príchod hodinu pred koncertom je príliš skoro, ale nečakal tam absolútne nik. Iba po okolí sa tackal ujo v podnapitom stave, snažiac sa pritom rozlúštiť nápis na mojom tričku. Zrušili to, predsa? Mám ísť preč? – hovorím si. Chvíľami som prehodnocovala, či som tu vôbec správne, keďže pre nespolupracujúce počasie sa to muselo presunúť na iné miesto, a môj orientačný nezmysel sa tu neodvážim komentovať.

Z dlhej chvíle postávania na trávniku sa mi v myšlienkach začala vynárať osvedčená klasika o zmysle života, z ktorej ma nečakane vytrhol príchod čiernej dodávky. Desivé, že? Čakala som, že ma do nej naložia a odvezú na kšeft s bielym mäsom. Ale vlastne nie, na tento účel slúži dodávka biela. Takže tento scenár škrtáme. No, a hľa! Hádate správne, vystúpili z nej Barmani.

Lovkyňa spomienok

Teraz čo? Postávaš tu ako debil Socha slobody (v tom okamihu som na nich musela pôsobiť skôr ako Socha neslobody), aspoň daj nejaký signál, že si živé stvorenie! Keďže moja komunikatívnosť dosahuje schopnosti tej pouličnej lampy, vedľa ktorej som stála – signál som nevydala. Chápete, žeby som sa ich aspoň opýtala, či zahrajú pár songov, aj keď počet divákov je zatiaľ… jeden. Nuž, ale zvukári a organizátori sú tiež tvory, ktoré chcú počuť hudbu!

Rozhodla som sa, že toto bude zároveň deň, kedy prispejem do „rodinného albumu“ po dlhej dobe nejakou fotkou s kapelou (obzvlášť, keď zrovna tú som videla najviackrát), keď už to tu tak zíva prázdnotou. Osobne si myslím, že to musí byť neskutočne otravné, preto za svojich niekoľko sto absolvovaných koncertov som s tým takmer nikoho neobťažovala. Nejde mi o to, stavať niekoho na piedestál, len jestvujú proste ľudia, ktorých tvorbu poznáte a máte radi. Uznajte, fotka čohokoľvek je skrátka milé vizuálne zhmotnenie spomienky, predsa len. Ten večer aspoň nebol hektický, tak si vravím, že počkám, kým povynášajú aparatúru a potom skúsim vydať hlások.

Medzitým si odbehli a do kulturáku začali vstupovať prví ľudia; vtedy sa mi akosi vyjasnilo, že čakám fakt dlho. No čo, aspoň sa ušetrilo na SBS, kým som simulovala strážneho psa. Ešte predtým som sa v krátkosti uistila – zrejme od spoluzakladateľa – či tuto vstupujú okrem kapely aj bežní smrteľníci. Toto som potom replikovala zopár ďalším zmäteným chúďatkám ľuďom, ktorí si prišli ukojiť svoj skvelý hudobný vkus a čakali, že bude väčší pretlak. Tiež som sa mylne nazdávala, že aj u nás to už bude „veľké meno“.

Mimochodom, update: hlások som nevydala, blížil sa začiatok koncertu, odrifľovala som sa teda ako posledná dnu.

Jeee, a do rytmu telom neviem hýbať

Za barom čapoval môj bývalý kolega. Vždy vie potešiť, keď vám víno naleje dobrý človek. Ako správna chodiaca reklama som mu odporučila, že ak má rád slovenské texty a dobrú hudbu, môže o chvíľu nastražiť uši.

Vzala som si svoje víno a postavila sa do… Chcela som povedať prvého radu, ale neviem, či sa tam vôbec nachádzal niekto, kto v „prvom“ rade nestál. Voľným okom som odhadla, že by ste nás tam napočítali na prstoch vašich končatín. Chudáci Barmani, zvyknutí na niekoľkotisícové publikum, z toho tiež najprv neboli zrovna odvarení. Oceňujem, že to nevzdali a odvážili sa poihrať pre takmer vzduchoprázdno. Našťastie sme nesklamali a ukázali, ako sa dokážeme pod pódiom realizovať!

Čo sa mi na nich najviac páči je, že aj keď som ich na koncerte zažila sedemkrát, žiadne ich vystúpenie mi nepripadalo byť úplne rovnaké. Skrátka vedia, ako na ten stage. Ak ich raz zbadáte vycapených na plagáte vo vašom okolí, určite odporúčam ísť sa na nich pozrieť, aj keď vám názov Billy Barman zatiaľ nič nehovorí. Fandím ich prístupu k živej hudbe, o to viac po kampani s Orange „mobil dole, hlava hore“ a pohrávam sa s myšlienkou osloviť ich na krátke interview o tejto téme. Čo poviete, bolo by to zaujímavé čítanie?

Setlist vyskladaný od evergreenových hitovíc ako Introvert, Traja, až po čerstvé novinky, dokázal oceniť ako rozkokošený rocker, tak aj milovník chytľavého popu. Ich publikum dokáže byť naozaj rôznorodé. Nedokážem odhadnúť, aké odstrašujúce to bolo – spokojne som si zabliakala text každej pesničky, precítila úryvok uvedený v nadpise tejto časti článku a napriek tomu som sa do rytmu hýbala ďalej. A keď ako highlight dňa zaznela Cigánska, spustili sme tam príjemné rošambo. Toto je výhoda maličkých koncertov, keď ste skákavý typ. Všetko to voľné miesto je vaše!

My, vínne mušky, sme celým srdcom ocenili rytierske gesto kapely, to jest, fľaška dobrého vína, ktorým sme si mohli obšťastniť jazýček. Ňo, asi to nevyzeralo príliš chvályhodne, ale chodila som sa pravidelne napojiť.

Žiaľ, všetko dobré má svoj koniec. No prepotená stoka sa inštinktívne rozhodla, že ešte ho o pár minút posunie:

Tri, dva, jedna…

Po poslednej pesničke som sa cítila reprezentatívne ako v niektoré pochmúrne rána, keď sa pozriem do zrkadla. Poďme však ešte vyžmýkať, čo deň ponúka, veď čo tým stratím? Jedine sebareflexiu.

Nádych, a hybaj ju ozlomkrky klusať. (Utekať je už nad moje sily.) Zastavila som Juraja (spev), či by som mohla poprosiť o minútku času na doplnenie mojej fotogalérie, aj keď verím, aké nepríjemné to pre kapely musí niekedy byť. Môžem povedať, že všetci, ktorých sa mi podarilo stretnúť, boli veľmi milí a ochotní. Stopli sme ešte Maťa (bicie) a spravili si takúto super fotku (viď tú druhú)! Chvíľu sme si pokecali, dodatočne sa ospravedlňujem za moje opakované „prosím?“, keďže po koncertoch vždy ostanem nejaký čas polohluchá.

Potešilo ma, že sa mi podarilo stretnúť aj Jozefa (gitara), čo pre mňa osobne znamenalo fotka dva v jednom, jednak ako s gitaristom Billy Barman, jednak ako s frontmanom už zrejme neexistujúcej kapely, Vetroplach. Odporúčam vám dať im tiež šancu vo vašom playliste. Počúvam od nich ako od jedného z mála hudobných zoskupení všetky albumy, a mám s touto hudbou spojené nostalgické spomienky. V kútiku duše stále dúfam, že ešte zahrajú niekedy naživo; narozdiel od Barmanovcov som ich videla iba raz.

Ostatných členov som akosi nebola schopná „vystopovať“, snáď sa niekedy podarí. Na záver sme s jedným chalanom ešte prebrali slovenskú rapovú scénu, a keďže posledný autobusový spoj bol už za humnami, našli sa dobré duše, ktoré ma odviezli domov.

Vtedy ešte za niečo stála, stála

Ťažko sa mi aj verí tomu, ako rapídne sa odvtedy „doba koncertová“ zmenila do dnešnej podoby. Preto, keď už som si dovolila publikovať prvý článok práve na hudobnú nôtu, držím palce, aby ste to všetci z umenia ustáli. Minulý rok (2020) som mala k účasti na festivale trochu rešpekt, tento rok uvidím, aké budú okolnosti. Len som chcela ešte dodať, že si určite nezabudnite pozrieť, čo všetko okrem koncertov ponúka – tým myslím napríklad plno vizuálneho umenia, jedla, diskusií, miestnych ručných prác, divadla… A keď tá doba bude zase za niečo stáť, dúfam, že bude mať FRAJ plno návštevníkov aj z iných kútov Slovenska!