Návrat živej hudby na Pohoda on the Ground

od | 18. 07. 2021 | Spod pódia | 0 komentárov

Koncerty by som zaradila medzi ďalší div sveta. Ak ste mali niekedy chuť ocitnúť sa ďaleko od bremien každodenného života, práve pod pódiom dokážete nadobudnúť pocit, že sa tak stalo. Marec 2020 náhle zmenil našu optiku, ktorou sa na hudobné stretnutia pozeráme, a dodnes to nie je zrovna ľahké. Pre umeleckú sféru však nastala jar, pomaly sa začíname prebúdzať, a ja, stále rozdriemaná, vykročila som prebrať sa na minipohodu. Ako vyzerá znovuzrodenie živej hudby po takej dlhej prestávke?

*

Každoročná tradícia navštevovania Pohody sa zrazu presunula do virtuálneho sveta, in the air. Sledovanie streamov bolo na jednej strane celkom relaxačné, malo to svoje čaro, ale oveľa viac ma nadchlo, že napriek situácii sa tento rok znova vrátime na trenčianske letisko, on the ground.

Keďže toto bol v podstate môj desiaty ročník (a dvanásty rok od mojej prvej Pohody – páni, to letí!), pár slov o tom, čo pre mňa táto neprehliadnuteľná udalosť znamená, prečo „festival politickej piesne“ vnímam len ako dramatizovanie médií a 10 (subjektívne) najlepších koncertov za 10 Pohôd si odložíme na ďalší článok.

Pohoda on The Ground nemala byť „rýchlo zbúchaná“ alternatíva veľkej verzie, jej zámerom bolo v prvom rade podporiť slovenské kluby, ktoré minulý rok postihli existenčné problémy. Predchádzala jej relácia Klubtúra, ktorú si môžete v archíve RTVS pozrieť. Tentoraz sa práve kluby, po dva na každý deň, s vlastným stageom, presunuli na letisko, aby priniesli do lineupu niečo zaujímavé. Pohoda „na povrchu zemskom“ sa totiž rozdelila na päť jednotlivých festivalíkov pre 1000 návštevníkov na každý deň, s totožným zahraničným programom. Tak na mieste vznikla aj Klubtúra on the Ground, ktorú v archíve nájdete tiež. Ak mám pravdu povedať, ja som vždy holdovala skôr väčším priestorom na koncerty, bavila má tá veľkolepá atmosféra. Postupne, ako som začala navštevovať aj kluby, pochopila som ich prínos pre kultúru, preto ma od Pohody tento spôsob podpory teší. A teší ma aj to, že kým som zrovna sedela v čakárni u zubárky, priateľovi sa podarilo ukoristiť pre nás dva lístky na piatok, 9. 7. Program piatka mal na starosti trnavský klub 69 a prešovské Stromoradie, oba celkom protikladné, ako geograficky, tak svojim duchom. Kým na pódiu Stromoradia si zahrali nestarnúci Chiki Liki Tu-a (ktorí, mimochodom, za klubom aj stoja) alebo Mňága a Žďorp, pod hlavičkou 69 dostali priestor priamočiarejšie mená, ako The Wilderness alebo Boy Wonder. Bol to dosť zaujímavý deň, i keď ma mrzí, že som nevidela aj Isobutana a Slobodnú Európu, ktorí hrali v sobotu.

Zo zahraničných kapiel som tam nemala v podstate žiadneho headlinera, tri kapely navyše pre nezmyselné britské opatrenia museli zrušiť svoju účasť. Ako sám organizátor povedal, hudobníci pred vycestovaním museli byť všetci zaočkovaní, zatiaľ čo športové haly boli neobmedzene preplnené divákmi… naozaj logika, však? Napočúvali sme si po dve pesničky, inak sme sa nechali viac-menej prekvapiť. Sme ale tie typy, ktoré nechodia len na koncerty svojich obľúbencov, ale potrebujú zbierať hudobné zážitky všeobecne. O to lepšie to napokon bolo, keďže všetci z potvrdených sú zatiaľ len na svojom nádejnom vzostupe, preto dali všetko do toho, aby svojich nádejných nových fanúšikov zaujali. Len včera som premýšľala nad tým, ako 1000 ľudí vo virtuálnom svete je už holé nič, zatiaľ čo na koncerte je to pre kapelu 1000 úžasných jedincov, ktorí sa stretli na jednom mieste. Hmm, nezdá sa aj vám zvláštne, ako sociálne siete zvrátili chápanie toho, čo je veľa a čo je málo?

Prichádzame na festival

Dvojročnú prestávku od festivalov som na sebe badala už pri balení, kedy som zabudla prihodiť do batohu powerbanku, baterku a malý vankúšik pod hlavu. Spacák sme na jednu noc tiež vynechali, čo sa hneď odrazilo na tom, že tento článok píšem so soplíkom po troch rokoch.

Očakávame zvýšený výskyt búrok

… a zopár pokynov o bezpečnosti v stane, to je presne to, čo si chcete prečítať ráno, práve v ten váš deň. Smola. Dal nám to pocítiť už výhľad z okna vlaku, keď sa na nás tesne pred Trenčínom vyškieral škaredý, čierny mrak, z ktorého úplne kričalo – „dnes si so mnou ešte užijete, vážení“. Inak zaujímavá skúsenosť, cestovať na Pohodu tak krátko – z Bratislavy. Obvykle mi to trvá šesť hodín.

Zábava začala, len čo sme vystúpili… do dažďa. Pätnásť minút striehnutia na taxík sme aspoň mohli prečkať pod strieškou, a keď sme po chvíli dorazili do areálu festivalu, už len mrholilo. To sa, samozrejme, za okamih zmenilo, vtedy sme sa už ale našťastie trápili na bráne so systémom vstupu – priateľa, volajme ho P., to nechcelo vpustiť dnu. Počasie nám to chcelo zrejme uľahčiť, preto len čo sme prekročili turniket, a utekali si „vyzdvihnúť“ svoj Tent Inn stan, dážď znovu oslabol. Spustil sa na ďalšiu hodinku až vtedy, keď sme sa už udomácnili v našom dočasnom prístrešku číslo 5.

Ešte by som sa však chcela vrátiť k tej vstupnej bráne, vŕtalo nám tam totiž hlavou, prečo sme nedostali festivalový magazín, ktorý sme ani nevideli vyložený vonku. Museli sme si ho vypýtať po chvíli, keď nám to zišlo na um. Neskôr sme si spomenuli aj na dezinfekciu Dixi, ktorú mali tiež dostať všetci. Na žiadnom ročníku sa mi toto nestalo, a priznám sa, že trochu nerozumiem – chybička z prepracovanosti, alebo úmysel spojený so súťažou vnútri magazínu? Ospravedlňujem sa, ak krivdím, ale… milí čitatelia, ktorí ste zavítali na Pohodu (najmä v piatok), obdržali ste všetko spomínané? A milá Pohoda, informoval vás o tom niekto? Niežeby to bolo až tak dôležité, no ak si už festival dá toľko práce s tým, že sa každému návštevníkovi chce poďakovať aj týmto spôsobom, považujem takúto situáciu za neférovú hlavne voči samotnému Pohoda tímu.

pásky

Napriek tomu, že vyzerala táto Pohoda úplne inak, po vstupe som minimálne ja pocítila znovu tú nezameniteľnú auru, o ktorej vám povedal snáď každý, kto čo i len raz prekročil prah Pohody. Keby som to nemala za sebou tiež, zaiste by som aj ja prekrútila očami, že je to len prázdna hyperbola, ale ono to tam naozaj je. Nie je to len pocit, že sa vám niekde páči. Nikde inde to nemám – je to, akoby som prišla po roku plnom starostí domov.

Čo bolo tento rok inak?

Celý areál sa zmrštil do priestoru, ktorý obvykle patrí iba hlavnému stageu. Stany sme mali na dosah kúsok odtiaľ, a bolo ich tak málinko, až to bolo milé. Pre moje nohy to bolo celkom oslobodzujúce, predsa len, neviete úplne odhadnúť, ako veľmi si vaša kondička po dvoch rokoch odvykla. Za mňa teda dosť. Jediný koncert, a bola som odrovnaná na celý deň. Ako prežijem tie tri dni budúci rok?

Stanovený počet ľudí mi tiež vyhovoval viac ako najviac – tých bežných 30 000 je predsa už aj dosť, a tento rok sa pod pódiami vždy dalo dýchať. Aj s P sme sa zakaždým hneď našli. Toto bol skrátka špeciálny ročník, ktorý sa už v tejto podobe nikdy nezopakuje. A musím dodať, že bolo úžasne oslobodzujúce, ocitnúť sa na akcii tohto charakteru bez ochrany na tvári. Pohoda toto mala profesionálne vyriešené, nemohlo sa stať, že by niekto pozitívny na koronavírus vstúpil do areálu.

Hygienu, mám pocit, že sme si takú ani nezaslúžili – nenašli by ste tam jedinú klasickú ToiToiku! Namiesto toho ste mali k dispozícii splachovacie záchody, pričom ani v jednej kabínke nechýbal toaletný papier a antibakteriálne mydlo. A to ešte na každom umývadle (áno, umývadlo s pitnou vodou je pohodovský štandard) ste mali položené iné Dixi mydielko, takže zakaždým ste mohli vyskúšať iné. Nechýbali ani sprchy.

Konečne sa uvoľnil priestor aj na nehudobné aktivity

a tak sa nám podarilo nasadnúť aj do ruského kola. Prvýkrát sme si vychutnali pohľad na letisko zhora. Bolo zvláštne vidieť in the air, ako si festival on the ground žije svojím životom. Áno, vždy sme mali možnosť si pozrieť fotky (zopár som ich pre vás zhotovila tiež – mimochodom, všetky v článku si môžete rozkliknúť pre zväčšenie), ale naživo je naživo. Škoda, že tie tri minúty ubehli tak rýchlo. Dúfam, že o rok sa takto pozriem z nebies aj na veľkú Pohodu, to musí byť krása!

Keď lejak ustal, namierila som si to rovno do stanu Dixi, kde prebiehalo tzv. šrotovné. Za prázdny obal Dixi, ktorý donesiete na recykláciu, ste si vybrali nový produkt. Celkom sme sa pri tom zasmiali, keďže som z mojej tašky a la Pandorina skrinka stále niečo vyberala, až kým sme neskončili pri štyroch obaloch. Dobrý nápad, mohol by sa podľa mňa ujať aj budúci rok. Podelím sa s vami o moje úlovky, z ktorých tie dva žihľavové som si ešte dokúpila, a gél na nohy dostala ako darček.

Dixi zbierka z Pohody on the Ground

Ako sme sa najedli?

Čo sa gastra týka, urobili by ste chybu, keby ste na Pohode fungovali na zásobe chleba a konzerv. Raz za rok si treba dopriať niečo lepšie, je tam toho na výber toľko, že si prídu na svoje aj fajnovky ako ja, ktoré nezjedia len tak hocičo. Tento rok bol výber obmedzený na asi sedem stánkov, čo už človek trochu pocítil. Chýbal mi napríklad langoš a niečo čínske alebo indické. S mojím spolupohoďákom sme sa zhodli, že niečo sladké ako palacinky či wafle by padli dobre tiež. Tým by som nahradila stánok s oštiepkami, ale to hovorím len ako nemilovník syra. Na akciu s tak malým počtom návštevníkov bol však výber stále maximálne pestrý.

Síce nie schválne, no akosi vyšlo, že som celý deň papkala vegánske dobroty. Neviem ako vy, ale ak mám deň bez polievky, tak ho nemôžem považovať za plnohodnotný. Polievka musí byť, a tak som sa zaradovala, že dominantný stánok Lunter mal dokonca dve na výber, ako to bolo kedysi. Moja voľba padla na mixovanú hrachovú s praženou cibuľkou za 5 €, ktorú som vám z neznámeho dôvodu zabudla odfotiť – zrejme taká hladná som bola. Utekala som s ňou na otvárací koncert, čo je ďalší ohromný paradox tohto ročníka – napchávala som sa priamo na koncerte… vpredu.

Veľký zelený plusový bod dávam za nádobku, ktorú nižšie vidíte. Najesť sa dá na festivaloch hocijako, ale toto je konečne riešenie, s ktorým som minimalizovala šancu všetko si vykydať do lona. Po svete totiž behajú aj neohrabanejší ľudia, a pre mňa bolo celkom bežné, že počas hľadania si miesta na sedenie s jedlom v ruke, ma človek opodiaľ upozornil: „Rozlieva sa ti omáčka.“ Dostali sme v týchto miskách takmer všetko, po konzumácii ste ich zaniesli do separačného stánku, a vrátili vám zálohu 4 €. Vďaka tomu som vlastne na festivale nevidela jedinú smietku na zemi. Dôkaz máte aj na všetkých tu zverejnených fotkách areálu, posúďte sami. Ozaj, vedeli ste, že Pohoda dostala ocenenie najekologickejší festival v EÚ? Myslím, že zaslúžene.

Moje druhé jedlo bola teda gyoza z Foodstocku, ktorú aspoň raz v živote určite musíte ochutnať, my s P. sme na tom doslova závislí. Chrumkavé japonské pirôžteky plnené zeleninovo-hubovou zmesou, zaliate Teryiaki omáčkou, s bonusom v podobe dvojfarebného sezamu a fazuľových klíčkov, no odolali by ste? Vyšla na 6 € ako vždy, akurát sa nám porcia zdala dokonca väčšia ako v podniku.

Obaja sme neskôr otestovali Bao Brothers. P dal šancu kuraciemu bao, skonštatovali sme, že to nie je úplne porcia pre hladujúceho jedáka, ale chuť – asi môže byť. Ja som totiž skončila s vegánskym bao, ktoré vyzerá takto, a musím povedať, že na to, ako neholdujem syrom, tak tu mi to údené tofu celkom ladilo. Hlavne na ňom bola skvelá príloha, najviac schvaľujem asi tie kelové čipsíky a chilli. Myslím, že cena sa pohybovala tiež okolo 5-6 €.

vegánske bao od Bao Brothers

Naše posledné nočné jedlo boli hranolky zo stánku, z ktorého si P. predtým kúpil kebab, a medzitým som ľutovala, že som nestihla stánok s ovocným šalátom, ktorý inak navštevujem každý rok aj dvakrát. Okrem toho by ste tam našli ešte čapovanú tresku Ryba Košice a dve nápojové centrá.

zátišie s Urpinerom

Ráno som si z Luntera ešte ulovila môj dobre známy chia puding (čokoládový s ovocím), na ktorý mali parádnu akciu – druhý zadarmo. Môj spoločník však nerád raňajkuje a puding sa mu zdal menej sladký. Keďže ja neutrálnejšie chute preferujem, a srdce mi pukalo z predstavy, že by raňajky skončili zrecyklované, napráskala som do seba aj druhú porciu. Z nejakého dôvodu mi z tejto misky chutilo viac ako z pohárika predtým. V miske sa šťava lepšie roztiekla. Toľko ku charakteru Pohody on the Ground, teraz sa poďme vrhnúť konečne na srdce festivalu – muziku samotnú.

Lunter čokoládový chia puding s ovocím

Hudobný program

Ani zďaleka sa nedalo absolvovať úplne všetko, my sme si lineup zostavili takto. Ktovie, možno si tu nájdete zaujímavý tip na počúvanie aj pre seba.

Vrbovskí Víťazi + Komorný orchester mesta Trenčín

Vrbovskí Víťazi sú moja srdcovka, veľmi ma preto potešilo, že ich priemyselný folklór je to prvé, čo som po dvoch rokoch mala počuť. Spolu s úžasným orchestrom im to spolu ozaj ladilo, povyšujem to na skutočný hudobný zážitok. Výrazný, ľudový hlas Braňa Jobusa spojený s nástrojmi pána brata je kombinácia, ktorú musí na vlastnej koži zažiť každý z vás, a preto, ak už to momentálne nejde naživo, prikladám vám aspoň link na záznam z minuloročného streamu. Toto zoskupenie povýšilo „urob si sám“ na úplne inú úroveň. Môj obľúbený nástroj je OPVHNSSDRVDS, teda Odkaz pre výrobcov hudobných nástrojov – strčte si do rici vaše drahé saxafóny, a snáď ešte niekedy uvidím aj jednotnú roľnícku elektrickú gitaru. Priaznivci tvrdších žánrov, ak si pozriete druhé video, chvíľu budete rozdýchavať, čo taký rýľ v sebe skrýva. Ku koncu vystúpenia sme ešte vytvorili malý pochod, a keď už som mala pri sebe ten prázdny obedár, napadlo mi na tú chvíľu tiež ho využiť ako hudobný nástroj. Pani fotografka Katka to dokonca takto zachytila.

Celý záznam zo streamu na vlaňajšej Pohoda in the Air
Bezpečné uskladnenie a manipulácia s fľašami na stlačené plyny

Mám pocit, že sa im podarilo odohnať spomínaný mrak, a búrka sa tak po zvyšok dňa už nekonala. Nič lepšie sa nemohlo stať. Po nich sme konečne strávili chvíľu s pivkom, odskočila som si do stanu, zatiaľ čo Stolen Street zahrali I Bet You Look Good On The Dancefloor, ktorej som pribehla akurát na koniec.

Stolen Street

Wooze

Tí, ktorí počúvajú surovejšiu muziku, sa mi vždy čudovali, prečo chodím zrovna na Pohodu. Možno to niektorých prekvapí, ale nikdy som nemala problém poskladať si tam harmonogram zložený iba z ostrého gitarového zvuku, akurát tí interpreti mnohokrát nie sú všeobecne známi. Dokonca aj v tejto mini-verzii som zažila prekvapenia, hneď a zaraz s prvým songom zabrnkali na moju strunu práve Wooze. Britsko-kórejská skupina od začiatku prekvapila už outfitmi, ktoré svietili, kdekoľvek v areáli sa členovia objavili. Príjemne hopsavý rytmus bolo to, čo som v tej chvíli potrebovala, fajn som sa na ich hudbe odreagovala. Wooze vytvorili optimistické rozpoloženie akurát na popoludnie, no dokázali ho doladiť drzým, rockovým šmrncom. Ak som dobre počula, budeme ich mať o rok aj na veľkej Pohode, v to dúfam!

Hello Can You Go
Witch Slap (IOU)
Ladies Who Lunch With Me

Pred ďalším zahraničným koncertom sme si rozdelili na polovicu ešte Eda Klenu a Klenoty a The Wilderness, pričom prvý spomínaný je pesničkár, a jeho ľahké songy s vtipnými textami tak akurát spríjemnili pohodový podvečer. Azda až na moment, keď sa jeden fanúšik potkol, a chvíľu to pôsobilo, že bez zlomenín neodíde. Naopak, punkáči na šeťdesiatdevine spustili menšie peklíčko, v ktorom sa vypogovali snáď všetky generácie.

Edo Klena a Klenoty

Fulu Miziki

Od tejto africkej zostavy som očakávala, že to bude klasická world music, ktorá ma nebude baviť, ale opak bol pravdou. Vlastne je to asi to najoriginálnejšie, čo sme v ten deň mohli vidieť a počuť. Ich radosť bola nákazlivá, všetkých od prvého okamihu rozpohybovali, ja s P. sme sa zmohli iba civieť s úžasom na to, čo dokážu. Hodinu som mala pocit, že som na exotickej dovolenke. Práve podobne ako víťazi z Vrbového, aj Fulu Miziki vyrábajú svoje nástroje z odpadu a nepotrebných vecí, a takisto si zhotovili aj do detailu vyladené kostýmy. Záleží im na ekologickej situácii v ich domovskej Afrike, práve na to sa snažia ich tvorbou poukazovať. Ako asi každému z lineupu, no im obzvlášť, by som dopriala publikum pod hlavným stageom nasledujúcej Pohody.

Tikanga
Mbunda
Jam session

Chiki Liki Tu-a

Hneď nasledoval prešovský evergreen, na ktorý jednoducho nejde nehýbať sa aspoň v myšlienkach. Kto na nich niekedy bol, vie (a kto nie, teraz už bude), že na ich koncerte nikdy nie je nuda, a vedia to s nami, aj keď manažment furt vyžaduje niečo čo sa mu páčilo z nejakého videa. Kto si nikdy nepodupkával na v šušťakoch sa noha tak nespoti, nech zdvihne ruku. Ja som si teda nepodupkávala, poriadne som si zaskákala… a musím povedať, že po zvyšok dňa som sa zmohla už len na mierne vlnenie. Čo sa to s mojou festivalovou kondičkou, preboha, stalo?

Monte Carlo
Nechcem tam ísť bývať
Chceme hrať hudbu

Altin Gün

Hneď po Chiki Liki sme sa presunuli na Altin Gün. Ponáhľať sme sa vlastne až tak neponáhľali, napochodovala som tam cestou z wécka rovno do prvého radu (ako vidíte, malé festivaly majú svoje výhody). Trochu ma zmiatlo, že sa prezentujú ako amsterdamská kapela, pričom hrajú turecké ľudové pesničky v ich chytľavejšej, súčasnejšej, a tak trochu zasnenej podobe. Zrejme niektorí z členov sa práve v Turecku narodili. Nie je to úplne môj štýl hudby, naživo ma to ale celkom zhltlo. Vyžarovali milú energiu a videli by ste na nich, že si možnosť hrať na „našom“ festivale užívali – po tom, čo si museli pretrpieť v súvislosti s karanténnymi opatreniami. Ostatne, ako všetci ďalší, ktorí pricestovali spoza hraníc.

Ordunun Dereleri
Yüce Dağ Başında
Süpürgesi Yoncadan

Po koncerte sme sa na hodinku vyvalili v stane. Popravde, už sa nám ani nechcelo vstávať. Nasmiali sme sa na tom, ako sa v jeden moment prekrýval Boy Wonder a Bez Ladu A Skladu. Z diaľky, keď od vás obe pódiá boli približne rovnako vzdialené, to znelo fakt bizarne, keďže tento rok bolo všetko akoby na jednej kope. Aj keď som pozerala pohoďácku Klubtúru, Vojdi sa hneď ozvali svojmu publiku: „Počujete, ako sa tam vedľa ľudia bavia na Medial Banana? Prečo nie ste tam?“ Páči sa mi však, že kým na jednom stagei prevzala opraty dlhoročná stálica na čele s Mišom, organizátorom celej tejto parády, na tom druhom si trnavský raper, myslím, že prvýkrát otestoval pohoďácke publikum. Okrem toho som si akurát stihla pre vás odfotiť nočný areál.

Dry Cleaning

Na nich som sa už cítila úplne polomŕtva, pritom bolo iba jedenásť hodín večer, preto som ich, ani tých nasledujúcich, už nedokázala patrične oceniť. Rozhodne im ale tma svedčala určite viac ako svetlo. Zaujalo ma pozadie ich vzniku. Kým mužská časť kapely sa nevedela zhodnúť na tom, čo im chýba, práve po tom, čo počuli Florence nechtiac čosi povedať cez ich inštrumentálnu skladbu, hneď vedeli, že o vokály už majú postarané. Chvíľu ju museli presviedčať, pretože sa v spievaní necíti, urobili preto kompromis, že bude iba skrátka verbálne prezentovať svoje myšlienky – o depresii, feminizme, hneve, radosti,… A priznám sa, že z nahrávok si ma to na prvé počutie nezískalo, no naživo predviedli, že majú alternatívnej scéne ešte mnoho čo ponúknuť. Ak by hypnózu mala praktikovať kapela, zhypnotizovali by vás určite temné gitary a hlas Dry Cleaning.

Scratchcard Lanyard
Leafy
Conversation

Murman Tsuladze

Keď som si myslela, že to už fakt nevydržím, aj keď toto bol jeden z mojich čiernych koní, na ktoré som sa najviac tešila… tak prišli. Nevydala som zo seba toľko energie, koľko by som asi vydala pár rokov dozadu, ale nečakala by som, že to Murman Tsuladze rozbijú až tak! Roztancovali aj, podľa ich slov, „lenivých tanečníkov tam vzadu“. Pochádzajú z Gruzínska, našli sa vo Francúzsku, nedajú sa žánrovo zaradiť a ich univerzálnym jazykom je tanec. Nemajú za sebou ľahkú minulosť, a ani nie tak ich nahrávkami, ako skôr energiou samotného koncertu, by si vás získali s ich filozofiou, ukázať útrapám dnešnej doby prostredník a pretancovať sa ďalej svojou cestou. Inšpiratívna bodka za Pohodou on the Ground.

La Flemme De Danser
Ras Dva Tri
Darling

Sparťanský záver Pohody

Keď už sa znateľne ochladilo, najlepšie, čo som v ten čas mohla urobiť, bolo ohriať sa čajom. P. dostal skvelý nápad, dať si tam pred spaním kávu. Vlastne môj čaj bol zelený, ktorý má tiež povzbudzujúce účinky, obaja sme si tak zavarili na bezsennú noc.

Zrejme to „pomohlo“, lebo zaspať sa nám absolútne nedarilo. Absencia spacákov sa ihneď pripomenula v podobe hrboľatého povrchu; napriek karimatkám ste mali pocit, že ste sa práve vystreli niekde na vrcholku Álp. Zažila som na Pohode aj horšie noci, kedy teploty klesli na 5 °C, ale ani táto nebola dvakrát príjemná – ani v dvoch svetroch – hlavne, keď nás chladilo od zeme, a preložená deka pod hlavami tiež nebola zrovna stelesnením pohodlia. V tejto chvíli sa nám blízkosť stanového minimestečka s pódiami začala javiť už ako nežiaduci element, a hudbu z pozadia sme už nedokázali oceniť. Medzitým sme v rozsahu nekonečne dlhej hodiny zabili päť ucholakov, a ja sa v duchu pýtam, prečo zrovna náš stan ich takto uchvátil? Po minulé roky som sa už stihla počas festivalového stanovania skamarátiť s roztomilými hrabošmi (to boli lásky, uvítala by som radšej ich), chrústami, oddaným družstvom mravcov a inými živočíchmi, príjemnejšími na pohľad, ako je práve rodinka ucholakov.

Keď sa všetko vrátilo späť do normálu a našli sme vyhovujúcu polohu na ležanie, presne v tom momente začal Stroon vítať slnko… a bolo po spaní. 🙂 Cesta z Pohody bola nekonečná, minuli sme vlak o päť minút, dostávali mikrospánky, mladík z primitívnejších radov si nás natočil na video, a nakoniec, v skutočnej posteli, sme naozaj zaspali. Po načerpaní energie ostali už len spomienky na deň, kedy sme si konečne užili chvíľku bez myslenia na všetky súkromné i svetové problémy. A keďže sme sa s P. dali dokopy práve na poslednej ozajstnej Pohode, mohli sme to tento rok konečne osláviť na mieste činu. S kým sa na trenčianskom letisku uvidíme budúci rok?

0 Komentárov

Priestor na diskusiu

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Všetky články