Štvrtkové popoludnie, tropické teplo, už len vyhrievať sa na ležadle pri bazéne… Alebo sa vybrať do rozhorúčenej Bratislavy podporiť svojou ctenou prítomnosťou dobrú slovenskú kapelu. Zadarmo. Ako to dopadlo a kto sú Nvmeri?

*

Zrovna som pricestovala poblíž Bratislavy a bola znova u P. po dlhom mesiaci (čo je zvyčajne frekvencia našich stretnutí), keď mi popri scrollovaní sociálnych sietí hovorí: „Naty, pozajtra sú Nvmeri v meste, nešli by sme?“ Eee, ako sa to vezme, keď môj spomalený nervový systém zachytí pozvanie, zvyčajne sa mi v hlave prehráva odpoveď „nie“. Aby sme si rozumeli, vytiahnuť ma spontánne do spoločnosti bez psychickej prípravy a detailného itineráru je obdivuhodný výkon… ale dokelu. Videla som ich naposledy pred štyrmi rokmi, a dostať sa na ich koncert bolo pre mňa vždy logisticky náročné, keďže pochádzam z oblasti, kam žiadny „underground“ donedávna nepáchol. Dobre, poďme. Niekedy tieto náhodné nápady sú nakoniec celkom fajn.

Kultúrnemu letu 2021 zodpovednému za organizáciu ďakujem, že to vyšlo takto úžasne, keďže mali hrať niekedy skôr, čo sa však nepodarilo (tuším, že pre nepriaznivé počasie). Preto sa ich koncert presunul na 12. augusta, keď som sa náhodou akurát nenachádzala doma na strednom Slovensku.

O kom je reč?

„Nvmeri vyrastali v kostole a dospeli v kluboch,“ ako o sebe hovoria na oficiálnej stránke. Debutový album From The Dust vydali ešte v roku 2010, keď sa nazývali The Uniques. Stále ho mám rovnako rada, a obľúbite si ho aj vy, ak vo vašich slúchadlách pravidelne vyhráva britský rock s rýchlymi gitarami.

Playlist
Odporúčam: Webs, Dungeon, Melt

Druhý album z roku 2013, už s rovnomenným názvom Nvmeri presahuje od gitár trochu viacej do elektroniky, má viac matematické rytmy (ako sa všade píše, no tiež by som to nedokázala lepšie prirovnať). Bude sa páčiť tým z vás, ktorí sa neboja nového, neopočúvaného zvuku.

Playlist
Odporúčam: Hardwired, Detachment, Wayfarer

Tretí, I Don’t Think So z 2017, je pohltený inšpiráciou takpovediac world-music rytmov, najmä s prvkami blues. Objektívne sa hodnotí asi ako ich vrchol „kariéry“, medzi fanúšikmi je najobľúbenejší.

Playlist
Odporúčam: Time To Shine, Short Of Oxygen, Art Of The Trial

Ak by som ich mala nejako jednotne žánrovo zaradiť, asi to nedokážem. Skrátka je to pre mňa stále skrytý poklad, o ktorom sa málo vie. Rozhodne nie pre nekvalitu, to naopak, ak im dáte šancu, zachytíte ich špičkový zvuk. Skôr je to tým, že si idú svojou progresívnou cestou, ktorá nikdy nebude žiadaná v mainstreamovom svete. Jedno viem naisto – keby takúto hudbu produkoval ktokoľvek známejší z Británie, zaprášilo by sa po ich CD-čkach ako po langošoch na kúpalisku.

Poďme za nosom

Komplikácie a ja ideme ruka v ruke, väčšinou vždy vtedy, keď čas je môj nepriateľ. Usúdila som, že návštevu podniku s polievkami v kornúte, na ktorý si brúsim zuby celé leto, musíme znova odložiť. Nasmerovali sme teda svoje inštinkty na Koun, čo je moja obľúbená zmrzlináreň v Bratislave. Keďže, nečakane, na námestí sa akurát konala akási výstava retro autíčok, nebolo práve najjednoduchšie predrať sa cez hustý dav do cieľa. Po uspokojení mlsného jazýčka sme sa konečne pobrali hľadať správne miesto. Niekto by možno tvrdil, že to pohľadnicové prostredie Bratislavy s výhľadom na hrad a UFO je trochu gýčové, ja si tam v okolí vždy celkom dokážem oddýchnuť. Možno je to tým, že ma upokojuje pohľad na vodnú hladinu.

„Kam teraz?“
„Ja neviem.“

Isté bolo, že pozdĺž cesty. Niekam, asi tam… ďalej. Snáď to nezrušili?! (Moja otázka zakaždým, keď idem na koncert menšej kapely.) Aha, zvuková skúška, ideme dobre. Pre mňa, so zmyslom pre dezorientáciu, je toto vždy jediné spoľahlivé znamenie.

I’ll stand on my tiptoes

Ako indivíduum, ktoré je vďačné, že dorástlo aspoň do metra a pol, na koncertoch stojím najradšej vpredu. Ak to tak nie je, hľadám každú voľnú škáru medzi ľuďmi, aby som sa mohla nenápadko predrať o niečo bližšie. Alebo stojím na špičkách, ako sa spieva v Time To Shine. Preto sa mi vždy zrýchli tep, pokiaľ na miesto prichádzam neskôr ako polhodinu pred začiatkom.

Niežeby ma to špeciálne prekvapovalo, ale po príchode som dostala flashback na FRAJ, keď som sa ocitla sama pred Billy Barman. Pred priechodom na Rázusovo nábrežie to vyzeralo, že na mieste stojí viac členov kapely, ako jej poslucháčov. Myslím, že spočiatku väčšie percento ľudí tam pokrývali okoloidúci, ktorí boli viac zvedaví na zvuky Dunaja, ako zvuky z pódia. Evokovalo mi to také lepšie rimavskosobotské publikum. Je pravda, že tento koncert nebol príliš propagovaný a zjavne o ňom takmer nikto nevedel – tiež sme sa o tom dozvedeli náhodou. Mierne ma však šokovalo, že ani v hlavnom meste ľudia nie sú trochu viac zvedaví a, ak majú čas, tak ani zadarmo ich to neláka zastaviť sa a popočúvať trochu hudbu. O kúsok ďalej, na spomínanej výstave áut, to praskalo vo švíkoch. V P. to vyvolalo dojem, že Nvmeri sú úplná alternatíva, ešte v tej alternatíve samotnej. Ja som si dovtedy myslela, že nie sú až taká neznáma x.

Po čase sa to tam zaplnilo viac. Potešilo, že sa dobrá hudba napokon dostala do viacerých uší a snáď si aj získala nejaké nové. V poslednom čase však celkom uprednostňujem takéto maličké, komorné akcie. Kedysi ma fascinovala mohutnosť veľkých koncertov, momentálne viac oceňujem priestor na pohyb a možnosť všetko vidieť. Aj toto miesto, ktoré dokresľoval oslepujúci západ slnka, malo svoje čaro, obzvlášť v lete. Škoda, že iba hodinu.

Začalo i končilo sa mojimi favoritmi z posledného albumu. Ten vlastne zožal asi najväčší úspech, songy na ňom sú príjemné a chytľavé, Nvmeri z neho poskladali takmer celý setlist. Short Of Oxygen započala milý večer a pritiahla nás bližšie, neskôr sa pridalo stále viac zvedavých tvárí. Na koncertoch sa nikdy neviem tak celkom ovládať, keď počujem svoje obľúbené, automaticky ma to rozhýbe, akoby na mne niekto spustil program rob zo seba šialenca. Subjektívne dodám, že by som si ešte rada niekedy zaskákala na Webs, ako na poslednej „veľkej“ Pohode, na ktorej hrali. Zámer bol určite zaujať čo najširšie publikum, preto rozumiem, že sa nedalo vyberať songy z hlbokých útrob tvorby, na ktoré siahajú len verní fanúšikovia. I tak by v setliste boli určite zaujímavé aj kúsky z druhého albumu, ako Wayfarer alebo Detachment, ktoré sú melodické a hopsavé. Tie som vlastne naživo ešte nepočula. Jasala som však z Hardwired, ktorú spolu s pár ďalšími používam, keď chcem niekoho s tvorbou Nvmeri zoznámiť. Padlo zopár vtipných poznámok s nemeckým prízvukom, čo niektorým z opodiaľ asi málinko pomotalo závity. Na rozlúčku sme dostali Time To Shine, momentálne asi ich najväčší hit, ak sa to tak dá nazvať. Má potenciál zaujať vás ako prvá.

Ani sa mi nechcelo odchádzať. Keď vás koncert baví a čas s ním ubehne tak, ako by ste si želali, aby ubiehal v čakárni u doktora, chvíľu vám dochádza, že je už koniec. Chcelo by to ešte ďalšiu hodinu, ale ako sa rečie, v najlepšom treba prestať. Takto ukončím aj dnešné slová. A ešte pre zaujímavosť, spevák zároveň tvorí aj electro muziku pod menom FVLCRVM, ktorého zajtra uvidím, pretože utekám na FRAJ! Očakávajte preto report aj odtiaľ. Tiež som sa rozhodla, že budem asi pridávať čerstvé zábery z koncertov a festivalov aj na môj zatuchnutý Instagram, tak ak ste zvedaví, budete sa môcť pozrieť.

Na záver si neodpustím náhodnú momentku, zachytávajúcu všetko od naturálnej cenzúry, cez rozvášnený spev, až po zvedavý pohľad z auta, s myšlienkou o čistejšej a zelenšej Bratislave.