Arctic Monkeys v Sheffielde, alebo ako necestovať do UK za cenu letenky do Dubaja

od | 17. 02. 2022 | Noha v kozme, Spod pódia | 0 komentárov

Vzor absolútne neschopného cestovateľa, ktorý cestuje väčšinou len vo svojom vnútornom svete, si dupol nôžkou a vybral sa prvýkrát do svojej vysnenej krajiny. Sám. Nedopadlo to úplne podľa mojich predstáv, ale to najdôležitejšie sa stalo – videla som Arctic Monkeys! Aj to len úplným zázrakom. Nuž, zalejte si čaj s mliekom a pobavte sa.

*

Ak aj vašu existenciu sprevádza kapela, na ktorú nedáte dopustiť, možno aj vám trvalo večnosť dostať sa na jej koncert. Slovensko obchádza oblúkom, v okolitých krajinách všetko beznádejne vypredané alebo vám náhle niečo neodkladné do toho vojde. Ja som takto odkladala 11 rokov. Ani som nedúfala, že ich niekedy budem počuť aj inak, ako v slúchadlách.

Arctic Monkeys majú podľa mnohých to najlepšie už za sebou, no pre mňa stále znamenajú mnoho. Moju prvú polovicu života som mala celkom značný odpor k hudbe, až vďaka nim som si ku nej našla cestu. V jednom z predchádzajúcich článkov som vás oboznámila, ako k tomu došlo. Dnes budeme výnimočne aj cestovať. Ak vás zaujíma iba koncert, prescrollujete sa nižšie, sem.

Ako som sa dostala k lístku vskutku zvláštnym spôsobom

Po vydaní piateho albumu boli AM dlho neaktívni, až sa šuškalo, že ich pôsobenie sa pravdepodobne chýli ku koncu. V roku 2017 však vstali z mŕtvych, a moja nádej, že ich predsa ešte možno v tomto živote uvidím, bola obnovená. Akoby ma prehnal elektro-šok, keď ich v zime ohlásil Sziget. Tentoraz mi už neujdú!

V tom období som sa učila v nemocnici opatrovať. To bola snáď moja najhoršia skúsenosť, a tie týždne som sa nemálo natrápila pri pohľade na tie podmienky, spôsob komunikácie, atď. Nebudem sa k tomu vracať, snáď len, že odmena za to bola hotovým zadosťučinením a následne kúpená vstupenka tak mala mať pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Dobre však, že som napokon s kúpou ešte počkala.

Nejakou náhodou sme si vďaka podobnému hudobnému vkusu začali písať s chalanom zo Sheffieldu. Okrem rôznych akcií zvykne fotografovať/natáčať koncerty. Malá zaujímavosť – Franz Ferdinand javili záujem o spoluprácu s jeho firmou na videoklipe, ale nenahrabali na to dostatok financií! Áno, skutočne FF, nie naopak. 😀 Pýtala som sa ho tiež na dojmy z We Are Scientists, na ktorých som sa v ten rok ešte chystala. Prešiel nejaký čas, a potom AM ohlásili britské turné. Dobre. Keď som však na to zaostrila zrak viac, svietilo tam: 19. 09. Sheffield. Tu som už myslela, že odpadnem naozaj. Práve 19. septembra je deň, kedy ma s nimi život snúbil prvýkrát. Ohoho! Evidentné znamenie. Nastala však dilema. Ok, uvidím ich. Nestačí mi ísť na ten Sziget, predsa len? Ale zase… toľko možností, prečo sa na to nevysrať. Dátum. Ich rodné mesto. Navyše niekto, vďaka komu by som tam prakticky nemusela blúdiť ako mátoha (lomka turista). Tak fajn. 13. 4. o deviatej ráno sa priprav, predpredaj bude drsný. Kristepane, Natália, čo si si to zase zmyslela?

Sedím už niekoľko hodín pred laptopom a študujem, ako bude prebiehať kúpa lístka. Dvakrát mi nepraje fakt, že je vlastne piatok trinásteho. A ejha, naozaj máme problém. V UK majú nejaký iný formát adresy bydliska, a žiada to odo mňa dva riadky popisného čísla. Wtf, nič také tam zadať neviem!

Odbila deviata, spustil sa predpredaj, oblial ma pot, a v návale adrenalínu ešte v tej milisekunde klikám na košík. Teraz alebo nikdy.

Arctic Monkeys

Ach, doprdele! Áno, systém ma pre problém s adresou nepustil ďalej. Výdych, je rozhodnuté. Tak nič, aspoň som skúsila. Trochu som dúfala… nevadí. Za pätnásť minút sa vypredalo celé turné! Tak ten Sziget, no. Čo by som ešte nechcela, že?

Zrazu som narazila na oznam. Z dôvodu enormného záujmu pridávajú ďalšie termíny. V Sheffielde pribudli ďalšie dva. Vtom, volajme ho tu A., mi píše (pre čitateľov s ťažkosťami s angličtinou rovno prekladám): „Podarilo sa mi kúpiť lístky navyše na 22. 9. Berieš jeden?“ Čo? ČO???!!! Takže… AAAAA! Nie je pravda. Nie je možné. Nestalo sa. Ešte raz… ČO?! Teda exkurzia na ostrov platí?! Keď si na to spomeniem aj teraz, po troch rokoch, kamaráti, ešte stále si závidím a neverím. Ani vo sne by sa mi toto nesnívalo. Idem na beznádejne vypredané turné a budem svedkom rýdzej domácej atmosféry. Tak skoro, ako sa dalo, som si teda utekala vybaviť nový pas.

fontána v Sheffielde

Kocky Polená pod nohy sú hodené

Aby sme boli k sebe úprimní, ja som hrozný cestovateľ. Mám pripravených tristo zadných dvierok pre rôzne prípady a myslím na snáď tie najhoršie scenáre „čo ak…“. Síce som samotár ako lusk, a v ideálnom svete plnom jednorožcov by som sa aj odvážila cestovať sólo, v tomto svete mám pred tým rešpekt. Je u mňa celkom pravidlom, že hlavne vo večerných hodinách som terčom rôznych narážok a pod. Mnohé ženské čitateľky môžu isto z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že to neradno brať na ľahkú váhu.

Mesiace ubiehali, zamestnala som sa v novej práci a doma sa ma v pravidelných intervaloch snažili od výletu odhovoriť, lebo sama žena do sveta. To mi neustále aktivovalo myšlienky, že s mojím psychickým stavom to naozaj nezvládnem, a s A. sme sa prestali frekventovanejšie baviť. Začala som nad kúpou letenky otáľať. Je totiž viazaná na vaše meno, nedá sa posunúť inému záujemcovi, ani stornovať. Premýšľala som, že návaly úzkostí a moja nulová zásoba energie „vďaka“ depresii ma môžu na výlete veľmi nepríjemne prekvapiť. Takto napísané to neznie nijak závažne, no s týmito sračkami je niekedy naozaj olympiáda vôbec umyť si zuby. Píšem o tom, pretože o nezdravej psychike v súvislosti s koncertami sa toho príliš nenahovorilo, a môže vám to niektorým padnúť veľmi vhod.

Letenka stála v prvých teplých mesiacoch okolo 50 eur. Lenže, čo ak…? A tak som čakala, ceny postupne rástli… nečakane opäť klesli, vtedy som si už nahovorila, že nejako bude… a stále som sa neodvážila kliknúť na Kúpiť. S pribúdajúcou jeseňou ceny narástli do obludných čísiel. Niežeby som nečakala, že sa to stane. Neviem, prečo som sa tým strachom nechala tak zmanipulovať. Prepadla ma beznádej, pocit absolútnej neschopnosti a hanby. Po niekoľkých mesiacoch sa ma aj A. opýtal, či už mám letenku. Napokon… mala som. Keď cena klesla z asi 270 na 150 eur, impulzívne som to zakúpila ešte počas krátkeho pobytu v Bratislave, mesiac pred odletom. Čítate správne, ale lepšie už by to beztak nebolo. A to sa nebavíme o spiatočnom lístku. Letenka naspäť stála približne rovnako. No nekúp to! Môžem napísať e-book nabitý tipmi, ako necestovať lacno a s úsmevom.

Pripravila som si taký itinerár, že štvrťrok dopredu som poznala cestovné poriadky v meste, aj areál letiska. Polrok som mala naštudované všetky miesta, ktoré chcem vidieť, aj to, kde presne sa nachádzajú. Šialenec.

Posedela som si pri Draždiaku, vo chvíli, keď tam so mnou bol iba rybár a okoloidúci ježko, a zahĺbila som sa nad aktuálnou situáciou. Ak vás niekam srdco ťahá, prosím, nenechajte sa odradiť strachom. Niekedy sa ten strach, bohužiaľ, odrazí na financiách.

Draždiak

19. 9. 18, deň D, but D is for dangerous

Balenie kufra mi išlo ako z chlpatej deky. Nechala som si to na poslednú noc – v deň odletu som tak nespala ani minútu. Začiatok tohto dňa som si predstavovala trochu inak, napríklad, že aspoň stihnem spraviť zo seba reprezentatívneho človeka. Avšak môj organizmus bol v štádiu rozkladu, a desať minút pred odchodom autobusu som sa nachádzala v sprche. Naozaj v poslednej sekunde, o šiestej ráno, ma taxík dopravil na zastávku, kde už nastupovali poslední ľudia na môj spoj do Bratislavy. Strapatá, s kruhmi pod očami, ale spokojná, som chvíľu prehodnocovala, čo sa to práve odohráva. Už to nezvrátim. Nejako sa stane, uchlácholila som sa, než som mohla konečne zatvoriť oči.

Nemôžem povedať, že by sa mi po príchode do nášho hlavného mesta zrovna chcelo vystupovať, ale aspoň tých päť hodín zdriemnutia zafungovalo ako malá ranná káva (či v mojom prípade skôr zelený čaj). Do presunu na letisko som mala asi tri hodiny. Využila som tento čas na teplú polievku, na čo následne som sa zamkla vo WC kabínke, aby som aspoň troškou omietky zakamuflovala tie hrôzostrašné kruhy pod očami, a iné známky únavy. S dosiahnutým pocitom človečiny a narastajúcou frekvenciou úzkostí som sa presunula na letisko. Mala som so sebou len príručný kufor, čo znamená, že všetku svoju drogériu ste nútení vmestiť do malého vrecka. V tú chvíľu to znamenalo stresový faktor, ale upokojil ma aspoň A., správou, že má pripravené indické karí. Indickou kuchyňou by som sa mohla kŕmiť nonstop.

Najobávanejšou kontrolou som prešla s prehľadom ako maslo po chlebe, čo je paráda, keď pred i po mne stále niekomu niečo pípalo. Ak ste tiež typ, ktorý potrebuje mať stále pri sebe fľašu vody, pred kontrolou ju vyprázdnite. Načapujete si dodatočne na toaletách, alebo kúpite ochutenú v duty-free zóne. A pozor na gélové produkty tuhej konzistencie, aj to sa chápe ako kvapalina a patrí na pás!

odlety

Znova ma začal fackovať adrenalín, akonáhle sa otvoril môj gate, a pozerajúc sa na svoje lietadlo som opäť tŕpla, či môj kufrík prejde kontrolou váhy a rozmerov. Zvládli sme aj tú, najhoršie máme za sebou, a myšlienky na nadchádzajúce dni sa vyfarbovali zase o niečo ostrejšie. Usadená na svojom mieste, nemohla som si pomôcť… musela som sa usmiať. Viem, že ostatní sa pousmejú akurát nado mnou, že hyperbolizujem, ale s istými limitmi je to každodenný boj.

Nižšie máte zopár fotiek z nebies. Škoda, že som nestihla zachytiť Manchester z výšky, to už šiel telefón bokom a mojou prioritou boli dychové cvičenia. (Cestou späť sa mi to už podarilo.) Pristávame. Každopádne, čo sa šušká o cestovaní Ryanair – potvrdzujem, mala som s nimi dosť prudký štart aj pristátie. (Nejak to neprekážalo, ale cesta späť už bola desivá.)

Na moje prekvapenie som sa na termináli nezatúlala (niektorí už z ostatných článkov viete, že sa dokážem stratiť úplne všade), všetko bolo vyznačené aj pre tých z nás, z ktorých je zmätené aj GPS. Párkrát sa mi vytrepal spod rúk kufor, asi sa chcel prejsť dolu schodmi sám. No čo, aspoň som okoloidúcim zlepšila deň. Onedlho som už stála nad železničnou traťou, inak výborne prepojenou s okolitými mestami, priamo z letiska v Mancu. Doprava je tu drahšia (aspoň železničná), za hodinu cesty do Sheffieldu som platila cca 11 libier (online s predstihom na trainline.com). Sedela som na svojej platforme, iba nasávajúc britskú angličtinu, a neskutočne sa radujúc, že všetko dnes išlo tak hladko. Od cieľa ma už delil len zlomok precestovaného času. Zdvihla som pohľad na informačnú tabuľu, na ktorej ma znovu zaskočil… čas. Uznajte sami… bomba, tieto „náhody“. Ešte som si to stihla takto zvečniť. Ak toto nie je znamenie, tak potom čo?

19:09

Vlak dorazil s asi pätnásťminútovým predstihom. Pochopiteľne, z našich končín nie som zvyknutá na takéto sci-fi scenáre, preto som sa rovno obrátila na starší párik nablízku s otázkou, či nastupujem správne. Hneď ma zaskočila ich ochota – zarozprávali sme sa o našich cieľových destináciách, pán mi vzal kufor, a dovolili mi sadnúť si vedľa nich. Na môj údiv sa im dalo pekne rozumieť (Yorkshire nie je zrovna oblasť, kde by sa rozprávalo školskou angličtinou), a aj ja som po chvíli nabrala istotu v konverzovaní. Jeden údiv vystriedal druhý, keď som sa pohľadom porozhliadala po interiéri vozňa. Podlaha vystlaná kobercom, cesta bola tichá, stanice tak krásne, zastávky sa hlásili s dostatočným predstihom, všade sme prichádzali na minútu presne – nie, nedá sa to so Slovenskom ani zďaleka porovnať.

V reproduktoroch zarezonovala moja konečná. Bolo to až príliš bizarné, že moje nohy sa práve dotýkali zeme, ktorú som vždy chcela navštíviť. Ešte jedenkrát sa vykotil môj rebelský kufor, a popohnala som sa tam niekde nájsť s A. Stretnúť sa nám nakoniec aj podarilo, nasadla som do auta a vyrazili sme k nemu. Teda inak. Vmlátila som moju batožinu dnu, zasekla som si vlasy pri zatváraní dverí… a nasadla som. Ihneď mi došlo, že síce hovorenému i písanému slovu rozumiem, podcenila som prípravu mojich chabých konverzačných zručností, a chlapec to bude mať so mnou ešte veselé.

Sheffield

´Ey up, Sheffield, takto som to u teba spackala

Prvé, čo ma po vstupe do domčeka šokovalo, bola práčka v kuchyni. Tieto typické britské domčeky mi okamžite padli do oka. Sú čarovné ako zvonku, tak i skromným interiérom, evokujúcim teplo domova. Konečne som do žalúdka dostala niečo teplé, pár hodín sme prebdeli nad nejakou show, ktorú vraj v Británii každý žerie, a neskôr prišli na rad darčeky od slovenských výrobcov, ktoré som doniesla. Nasmiali sme sa, keď A. začal čítať ingrediencie po slovensky. Menej do smiechu mi bolo, keď som sa ho niekedy musela 3x opýtať, čo sa mi snaží povedať. Sem-tam aj s jeho spolubývajúcim mali so mnou hojnú dávku trpezlivosti. Uf, ešte teraz ma oblieva gigantická vlna trápnosti. Istotne je to prízvukom, keďže bez problémov rozumiem videám ako s americkou angličtinou, tak s akcentmi južného Anglicka. Ten yorkshirský je dorozumievací prostriedok sám osebe.

Ráno mi A. predstavil jedny z typických britských raňajok, crumpets. Je to akýsi zvláštny nadýchaný zhluk cesta, ktorý po krátkom pobyte v mikrovlnke schrumkavie, a do dierok navrchu sa pridá trochu masla. Briti nemajú nejako zvlášť výnimočnú kuchyňu, ale presne takéto jednoduché pokrmy majú svoje čaro. Crumpets si ma okamžite získali. Škoda, že som nestihla ochutnať aj Yorkshire pudding, typ nadýchaného pečiva podobného veterníkom, ktoré je na severe mimoriadne obľúbenou prílohou. Snáď sa mi niekedy podarí si ich napodobniť aspoň doma. Tzv. britské raňajky, ako ich poznáte, tam nie sú vôbec „každodenným chlebom“. Celé dni sme tam okrem piva pili hlavne čierny čaj s mliekom, ten tam určite môžete očakávať. Tento čaj delí ľudí na dva tábory, a síce ja som priaznivcom pitia čaju najmä na ázijské spôsoby, aj tento britský som si zamilovala. Vzala som si tento návyk k sebe domov (aj s celým balením Yorkshire tea v ešte lepšej, Gold edícii), a pijem takto, kedykoľvek sa mi zacnie po vôni Anglicka.

Yorkshire tea

Potom A. utekal čosi natáčať až do večera. Chcela som ísť vtedy tiež do mesta, no nebolo to zrovna blízko. Sčista-jasna to tam ohlušil neskutočný lejak. Do pár hodín voda po ceste tiekla prúdom, a večer som sa dozvedela, že trochu vytopilo výstavu Arctic Monkeys. Na tú som sa aj chystala, malo to byť čosi ojedinelé, práve iba v tomto meste. Nemala som však náladu vynaložiť ani náznak aktivity v exteriéri, a tak som ostala celý deň v dome. Zapozerala som sa z okna na okolité domčeky, vstrebávala som pouličnú angličtinu, a prevracala som v rukách čistý, zložený papier a pero. Je teraz ten čas? Pripadalo mi to také… asi utopické. Tak ja vám to prezradím. Počas toho desaťročia, nie raz som cítila potrebu napísať a odovzdať AM list. Viem, z nezainteresovaného pohľadu infantilná predstava. Ich tvorba ale v mojom živote zanechala významnú stopu. Pritom, v niektorom z rozhovorov skonštatovali, že netvoria kapelu, ktorá by zanechávala v poslucháčoch nejaké stopy. Chcem, aby si aj sami boli vedomí toho, že ich hudba tú silu má. Plus, poznám sa – hovoreným slovom nikdy nepoviem všetko podstatné. Nie jedným dychom. Práve písomná forma to vie pokryť. Avšak nenápadne ma začali prenasledovať prvé príznaky toho, čo som síce očakávala, ale stále som dúfala, že aspoň tu sa tomu vyhnem. S určitými ťažkosťami psychického rázu prichádza aj obmedzená „zásoba“ energie a jej opakovaná strata, a to nastalo práve teraz. Moja koncentrácia ma náhle opustila a papier ostal nepoškvrnený. Zhodnotila som môj zámer ako neuskutočniteľnú hovadinu, a tak som sa zamerala na môj pokoj v duši.

Začal ma ale sužovať aj hlad, a to som už fakt nevedela kam z konopí, keďže vonku sa odohrávala menšia prírodná smršť, a v cudzej chladničke som sa neodvážila prehrabávať. Mám v sebe akosi zakorenené, že sa nekutre v nikoho iného domácnosti ako vo svojej. Máte to aj vy? Môj blok mi proste nedovolil tú chladničku otvoriť, čosi z nej nebodaj vytiahnuť a zjesť. Čo ak zrovna toto si šetria, možno si z tej zeleniny chcú niečo pripraviť večer, a ja im to zožeriem? No nie. Rozhodla som sa teda nejesť až do momentu, kedy sa A. po príchode zarazil, že som sa ničím neponúkla. A aké ponaučenie plynie z tohto vtipného nedorozumenia pre vás? Nebojte sa otvárať cudzie chladničky.

anglické domčeky

Na druhý deň sa ma stále držali problémy z predošlého dňa. Motivačné citátiky, žiaľ, nenahrádzajú úlohu terapeuta. Preto, keď mám byť úprimná, nechcelo sa mi so sebou zbytočne bojovať. Napriek mojej láske k Veľkej Británii, nalejme si čistého vína, už dávno to nie je celkom bezpečná krajina. Postrehla som niekoľko kriminálnych prípadov v meste, iba počas môjho pobytu v ňom. Dokonca na mieste, kam som sa chcela ísť pozrieť. Samotní domáci sa tu niekedy boja vyraziť osamote do centra mesta. Nebývalo to tam vraj stále tak. Keďže som nemala chuť robiť niečo nasilu a bojovať s tým, povedala som si, že sa do tohto mesta ešte raz vrátim, a na všetko si vyhradím čas. Chcela som si obzrieť podnik, kde AM hrali svoj prvý koncert v roku 2002, miesta, kde robili photoshooty a natáčali videoklipy k prvému albumu, miesta, o ktorých spieva Richard Hawley (ďalší „domáci“, ktorého tvorbu odporúčam preskúmať) ako Coles Corner, Lady’s Bridge, atď. Škoda, snáď inokedy.

Delím sa s vami o to len z dôvodu, že nie vždy to ide, „pochlapiť sa“. Naučí vás to aspoň toľko, že nabudúce budete pripravení a budete poznať, s čím máte pracovať. Asi to teraz vyzerá ako typické generalizovanie, ale to, čo sa o sebe dozviete, môže byť pokojne aj takáto kravina, ako „mám strach ísť sama do mesta“ alebo „nechcem druhým jesť zásoby, čo kúpili pre seba“. Keď sa v ženských magazínoch píše o veciach, s ktorými sa máte naučiť zaobchádzať, zvyčajne sú to situácie, ktoré sa zbytočne prikrášľujú. Ešte vám k tomu naservírujú pozlátko, že ste dokonalí, všetko zvládnete, stačí chcieť… bla, bla. Mám to za slušnú toxicitu, vďaka ktorej som si dlho vyčítala, že som neschopná držať sa svojho harmonogramu. Je to blbosť a chcem vás ubezpečiť, že je v poriadku, keď nedokážete stále preceňovať svoje limity. Áno, preceňovať. Niekedy ich preceňujeme. Nemyslíme na to, že máme iné potreby, ako potreby človeka, ktorý za štvrťhoďku len preložil článok z Thoughtcatalog o tom, ako máte byť za každú cenu „silní“.

Sheffield

Odfajkla som si ako navštívené aspoň jedno miesto, a to steel steps ponad železničnou stanicou. Zvláštne, stáť na mieste, kde Nick – basák AM – zanechal svoje šľapaje (viď foto). Škoda, že sme to len tak letmo obišli, keďže A. mal následne kamsi naponáhlo, tak ma tam len narýchlo zviezol. Nabudúce by som si tu chcela trochu dlhšie posedieť a rozjímať. Krása, však? Mimochodom, na september tam bolo strašne chladno, preto urobíte dobre, keď do tejto oblasti UK odletíte v zimnom kabáte, aj keď doma ešte nosíte ľahkú bundu.

Sheffield

Koncert AM: udeľujem four out of five

Stále sa mi nechce veriť, že som sa prebudila do dňa, kedy sa po jedenástich rokoch presvedčím o tom, že arktické opice sú živé stvorenia, z mäsa a kostí, a hýbe sa to. Nikdy by som si nepomyslela, že najprv za svoj život uvidím takmer každú kapelu, čo som chcela zažiť, a „to najlepšie“ až po tom všetkom.

Dorazili ďalší dvaja chalani, ktorí patrili do skupiny zakúpených lístkov pod A. menom, preto sme museli ísť spolu. Jeden si to okamžite namieril do chladničky, pričom som statočne zadržiavala smiech, keď som si spomenula na svoju skromnú celodennú diétu. Objednali sme si Uber. To už som asi mala tlak na závratných číslach, keďže neboli ani dve hodiny do začiatku koncertu, a to som tam už chcela dávno stáť. Dorazili sme, na kontrole mi zhabali moju úbohú plastovú fľašku s vodou, lebo by som ňou mohla určite niekomu roztĺcť hlavu… a vošli sme do FlyDSA arény. Vlastne to bol taký môj prvý väčší, štadiónový koncert, bola som zvyknutá viac na festivaly.

Vnútri, v rade pri nápojovom centre, zvučal pre mňa neznesiteľný hluk ľudskej vravy. Mala som značný problém objednať si tam pivo. Nepočula som vlastného slova, nie ešte chúďa pani za pultíkom. Ak vás tiež prepadne úzkosť na takýchto miestach, dáte mi za pravdu, že máme vtedy nereálne vnímanie a najradšej by sme sa kamsi zahrabali. Nakoniec to za mňa vyriešil jeden z tých A. kamarátov.

The Lemon Twigs

Po vstupe do sály som udivene nadvihla obočie. Na predkapele takmer nikto nebol. Bolo tam prázdno! Tešila som sa, že sa tam pre mňa hreje miestečko. Na stage hrali The Lemon Twigs, ktorých som sa snažila napočúvať už doma, no akosi mi to nesadlo. Nevadí. Miestami sme sa na ich textoch dosť nasmiali, hlavne na opakovanom määää, doslova takto, čo sme aj slušne odpapagájovali naspäť.

Pod pódiom sa to ale začalo akosi plniť. Zvierala ma znova dilema. Ostať s chalanmi, alebo odkráčať ku zábrane? Hmm, asi by to bolo sebecké, vravím si, aj tak nemám ten list. A tak som ostala s nimi, pozerajúc sa na stále viac sa zapĺňajúci priestor. Ešte teraz to ľutujem, hlavne, keď sme sa potom aj tak rozdelili.

Arctic Monkeys

Hrobové ticho pomaly vystriedalo intro, a chvíľku na to už som neveriacky zízala na stage a krepčila na Four Out Of Five. Na druhej, Brianstorm, sa spustila smršť. Podarilo sa mi prebiť do druhého radu, kde sa mi už pošťastilo s dávkou úsilia aj ostať. Mnohých sklamal ich šiesty album, vrátane A., ale mne neskutočne sadol. AM vždy zložia hudbu, ktorú v dané obdobie potrebujem. Neviem, ako to robia. Naživo boli nové skladby snáď ešte lepšie, najmä moja obľúbená One Point Perspective alebo Star Treatment. Ako úplný zlatý klinec sa predviedla 505. Je neskutočná naživo. Celý ten koncert bol jednoduchý, bez zbytočnej pózy, ale zároveň tak strašne prepracovaný. Vizuál bol úplne dokonalo vycibrený. Elegantný, presne ako ich nové, vyspelejšie spôsoby. Cez Tranquility Base Hotel & Casino sa spustil „maskot“ albumu – ozrutný šesťuholník. Nakoniec sa mi to páči viac, ako ich prvé postpubertálne počiny. Neprekvapilo ma, že aj zvuk stál za to, AM si na zvuku vždy potrpia.

vizuál na Tranquility Base Hotel & Casino

Zažiť atmosféru ich domovského publika, na koncerte vypredanom za 15 minút, bolo niečo neuveriteľné. Všetci spievali. Cez Dancing Shoes sa na mňa s radosťou malého dieťaťa pozrel akýsi chalan, asi že jeho obľúbená, a spolu sme poctivo odvrieskali celý text. Pripadalo mi to celé také surreálne. Je kopu vecí, ktoré sa mi na tomto výlete nepodarili, ale to hlavné som dokázala! Zvláštne, tlačili sa mi slzy do očí, ale nechceli sa vydrať von. Bol to taký môj osobný tranz. Za mnou sa však objavil akýsi chlípnik, ktorého ruky „náhodou“ pristáli na mojom zadku, a tak som sa odtiaľ snažila pretlačiť trochu viac vedľa. Ach, všade sú. Za každých okolností musíme byť v strehu.

Arctic Monkeys

Potom sa udiali dva neuveriteľné momenty. Najprv sa Alex priblížil k môjmu objektívu, keď som sa snažila vystihnúť daný moment, akonáhle prišiel na našu stranu. Asi chápete, akú som mala chuť si vtedy vytrhať vlasy (alebo čo sa to hovorí, keď by ste si najradšej nafackovali), za to, že som predsa len nenapísala ten list! Stačilo ním zamávať, a mohla som mu ho rovno podať. Boli sme tak blízko! Niekedy sa ozaj musíte dokopať k uskutočneniu vecí, ktoré sa vám spočiatku zdajú naivné. Ono to totiž mohlo vyjsť. Všetko tomu nahrávalo.

No a ku koncu som neveriacky nastražila uši, či naozaj počujem môj obľúbený song. Áno! A Certain Romance, z ktorého úryvok mám zvečnený na mojom stehne, song, ktorý nezvyknú hrávať takmer nikdy – práve som ho počula, v upravenej, acapella verzii. Bola to súčasť ich prekvapenia – na každom sheffieldskom koncerte zahrali iný, neočakávaný song. Zrovna dnes padol ten môj! Keby som len myslela viac na seba, dávam tomuto dňu five out of five. (Ďalšie ponaučenie.)

Monkeys match

Všetko dobré raz musí skončiť, pozviechala som sa a po poslednom pohľade na scénu som sa odvliekla na WC. Nakoniec sme sa pred halou stretli s ostatnými. Pokiaľ som správne pochopila, všetky Ubery boli obsadené a zrejme sa zvyšku party nechcelo na nejaký čakať, tak sme sa pobrali domov pešobusom. Bola to náročná hodina a pol, Sheffield je zjavne kopcovité mesto, v ktorom treba vedieť šliapať. Po koncerte mi už bolo všetko jedno, aspoň takto som mohla vidieť mesto zblízka. Prekvapivo bolo aj celkom teplo. Pri vlakovej stanici sa ponevierali sfetovaní zombíci, ktorých sa tu každý tak bojí, pretože vraj zvyknú byť nebezpeční, a podľa chalana od nás sa jeden celkom nepríjemne pozeral našim smerom. Rýchlym krokom sme odtiaľ zdúchli. Škoda, pritom taký pekný areál to je. Cestou nastalo niekoľko trápnych situácií, kedy moja angličtina zlyhala a nebola som schopná chalanom porozumieť. Jeden z nich bol totiž Škót, a tu isto súhlasne prikývnete, že niekedy je jednoduchšie dešifrovať jaskynné symboly, ako škótsku reč. Ten nás ešte pozýval niekam si sadnúť. Myslím, že blízko bol preslávený klub Leadmill. Milerada by som sa tam stavila, len škoda, že ráno som odlietala preč.

Sranda bola, keď som sa vyjadrila, že sa cítim ako tomeitou (fakt sa totiž čudujem, že s mojou paradajkovou tvárou sa boli po koncerte ochotní rozprávať). Začali sa hihúňať… a po chvíli mi docvaklo. Aspoň tu na severe sa a nevyslovuje ako ei, ale proste a. Som pritom tiež naučená nabiehať skôr na tento akcent. No, paradajka ma dostala do úzkych a smiali sme sa, že som prišla z USA. Áno, potrpia si na tom. Toma:tou!

Sheffield train station

Posledný pohľad späť. A. ma odviezol na stanicu, rozlúčili sme sa, pobehla som na platformu. Na letisku som sa zarozprávala s milou tetuškou, ktorá tiež milovala Arctic Monkeys a pomohla mi sa na termináli zorientovať. Od obeda do rána nasledujúceho dňa som strávila cestovaním. Pri Slovensku sme sa stretli so silnou búrkou, prílet bol dosť drastický. Keď som videla, ako všetci okolo mňa sklopili hlavy a zakryli si uši, a počula som nariekajúce dieťa, začala som odpočítavať sekundy, kedy mi praskne ušný bubienok. Taký tlak na hlavu som nezažila počas žiadneho letu. Čítate však tento článok, takže sme, chvalabohu, pristáli. Desať minút sme nasadali do shuttle busu, aby sme sa za päť sekúnd dopravili k príletovému vchodu. „To pre toto som tu toľko čakal, dpč?“ ozvalo sa zozadu. Po tom prílete mi výbuch smiechu padol fakt dobre. Ach, a teraz ešte ďalších 5 hodín cesty. Ráno, s kufrom po boku, som si to namierila rovno do práce. Je koniec.

Tento rok prekvapivo môžeme očakávať nový album. Teším sa na druhé kolo – tentoraz nemusím ja do hory, pretože hora príde sem. Prahu som kúpiť nestihla, čo mi je ľúto hlavne kvôli kamarátkam… ostáva teda už asi len Sziget. Mám z toho zmiešané pocity, keďže počet návštevníkov tam nebýva zrovna nízky. Bude to asi stáť viac úsilia, nájsť si tam uspokojivé miesto. Chystáte sa na Sziget alebo do Prahy tiež? 🙂

anglické mraky

0 Komentárov

Priestor na diskusiu

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Všetky články